V liturgickom čítaní z evanjelia podľa Matúša sa stretávame s hlbokým prepojením medzi Starým a Novým zákonom, ktoré odhaľuje samotnú podstatu Božieho plánu so spasením ľudstva. Konkrétne ide o citát z proroka Izaiáša, ktorý Matúš uvádza v súvislosti s Ježišovým presunom do Kafarnauma. Tento zásadný moment, Ježišov presun do Galiley a jeho následné pôsobenie v tejto oblasti, predstavuje kľúčové svedectvo o naplnení dávnych proroctiev a zároveň osvetľuje komplexnú, no jednotnú, podstatu Božej prirodzenosti. V strede tohto porozumenia stojí vzťah medzi Božou spravodlivosťou a milosťou, pojmami, ktoré sa často mylne interpretujú ako protichodné.
Mohlo by sa zdať, že Božia spravodlivosť a milosť sú dve protichodné stránky Božej prirodzenosti, čo môže viesť k nesprávnemu chápaniu spasenia. Niektorí učia, že Božia spravodlivosť zaväzuje Boha k tomu, aby trestal, zatiaľ čo zároveň hovoria, že hriešnika potrestať nechce, pretože je milosrdný a chce mu odpustiť. Táto nesprávna a rozporuplná predstava o Božej spravodlivosti a milosrdenstve má vplyv aj na chápanie spasenia, čím sťažuje plné pochopenie evanjeliovej zvesti. Ľudia si často spájajú Božiu spravodlivosť s jeho nezaujatým a nestranným rozsudzovaním, s predstavou prísneho sudcu, ktorý nekompromisne vynáša rozsudky. V biblickom kontexte je však tento pohľad oveľa hlbší a prenikavejší.
Božia spravodlivosť, ako ju predstavujú pôvodné texty Písma, nie je obmedzená len na neutrálne posudzovanie. Význam slov v pôvodných textoch týchto veršov, konkrétne v hebrejskom texte Starého zákona slovo „tsedaqah“ a v gréckom texte Nového zákona slovo „dikaiosyne“, nie je obmedzený na nestranné a nezaujaté posudzovanie. Ak vychádzame z bohatstva Božej prirodzenosti, potom nás to neprekvapí, že Jeho spravodlivosť má oveľa širšie dimenzie. Keď chceme pochopiť Božiu spravodlivosť, nesmieme zabudnúť, že Boh je láska, ako to jasne deklaruje 1. list Jánov 4:16. Práve láska je základným pilierom, na ktorom stojí celá Božia spravodlivosť a milosť. Pre židov biblických čias neboli tieto pojmy v rozpore; v ich jazyku (hebrejčine) malo slovo spravodlivosť širší význam, zahŕňajúci aj vernosť, pomoc a spoľahlivosť. V tejto súvislosti stojí za zmienku jedna skutočnosť: hebrejské slovo pre spravodlivosť je tsedaqah, ktoré presahuje úzky právny výklad.
Táto širšia perspektíva spravodlivosti sa prejavuje napríklad v právnom kontexte po obvinení, ako vidíme vo veršoch ako Exodus 9:27, Jeremiáš 12:1, Plač 1:18, Daniel 9:14, Nehemiáš 9:33, a 2. Kroník 12:6. Okrem toho, tsedaqah znamená byť lojálny v zmysle nápomocný a verný, čo ilustrujú texty ako Deuteronomy 32:4, Isaiah 45:21, Psalm 11:7, a Psalm 116:5, kde je paralelná s milostivosťou (חַנּוּן - channun). Rovnako tak Žalm 145:17 ju stavia do paralely s dobrotivosťou (חָסִיד - chasid), a zmienky v Ezrovi 9:15 a Nehemiášovi 9:8 ďalej podčiarkujú túto šírku významu. Tieto významy uvádzame z anglického slovníka, pretože podobný rozsiahly hebrejský slovník nie je k dispozícii v slovenčine, no ich pochopenie je kľúčové pre správne chápanie Božej spravodlivosti.
Jedným z najvýraznejších príkladov biblickej spravodlivosti, ktorá nie je obmedzená na trest, je príbeh Dávida a Saula. Hnaný žiarlivosťou prenasledoval kráľ Saul Dávida na púšti. Na svojej ceste vošiel Saul do jaskyne, aby vykonal potrebu. Nevedel, že sa Dávid v jaskyni skrýva - pre Dávida to mohla byť jedinečná príležitosť, ako sa zbaviť svojho úhlavného nepriateľa. Dávidovi spoločníci ho pobádali, aby konal: „Hľa, toto je deň, o ktorom ti riekol Hospodin: Hľa, ja dám tvojho nepriateľa do tvojej ruky, a učiníš mu to, čo bude dobré v tvojich očiach.“ (1. Samuelova 24:4). Dávid sa však zachoval spravodlivo, ale nie v zmysle spravodlivého trestania. „Bilo mu srdce“ (verš 5) a nechcel Saulovi ublížiť. Dávid bol milosrdný a ukázal, že chcel pre Saula to najlepšie, hoci si to Saul nezaslúžil. Potom vstal i Dávid a vyjdúc z jaskyne volal za Saulom a vravel: „Môj pane, kráľu!“ A Saul sa obzrel naspäť. A Dávid sa zohol tvárou k zemi a poklonil sa. A Dávid riekol Saulovi: „Prečo počúvaš ľudské reči, keď ti hovoria, že hľa, Dávid hľadá tvoje zlé!? Hľa, dnes vidia tvoje oči, že ťa Hospodin bol dnes vydal do mojej ruky v jaskyni, a vraveli mi, aby som ťa zabil; ale moje oko sa zľutovalo nad tebou, a riekol som: Nevystriem svojej ruky na svojho pána, lebo je pomazaný Hospodinov.“ … A stalo sa, keď dohovoril Dávid tie slová Saulovi, že povedal Saul: „Či je to tvoj hlas, môj synu, Dávid?“ A Saul pozdvihnúc svoj hlas plakal a povedal Dávidovi: „Spravodlivejší si ako ja, lebo ty si sa mi odplatil dobrým, a ja som sa ti odplatil zlým. Lebo ty si to dnes ukázal tým, že si mi urobil dobré, tým, že ma Hospodin bol vydal do tvojej ruky, a nezabil si ma.“ Tvárou v tvár Saul uznal Dávidovo milosrdenstvo, keď vyznal, že Dávid bol „spravodlivejší“. Keď preukázal bohabojný Dávid Saulovi namiesto trestu milosrdenstvo, neprotirečilo to jeho spravodlivosti. Naopak, potvrdilo to hlbšie chápanie spravodlivosti ako vernosti a lásky.
Podobne sa v modlitbe proroka Daniela prejavuje Božia spravodlivosť. Daniel vo svojej modlitbe vyznáva: „Nám, ó, Pane, zahanbenie tvári, našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom, lebo sme hrešili proti tebe. Pánu, nášmu Bohu, milosrdenstvo a mnohé odpustenia, pretože sme sa mu protivili … A preto bedlivo pozoroval Hospodin na to zlo a uviedol ho na nás, lebo Hospodin, náš Boh, je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch, ktoré činí, ale sme nepočúvali na jeho hlas. … prosím, ó, Pane, nechže sa pri všetkej tvojej spravodlivosti odvráti tvoj hnev a tvoja prchlivosť od tvojho mesta Jeruzalema, vrchu tvojej svätosti, lebo pre naše hriechy a pre neprávosti našich otcov je ako Jeruzalem tak i tvoj ľud na potupu všetkému nášmu okoliu.“ (Daniel 9:7-16). Verš 14 v tejto pasáži hovorí o Božom spravodlivom súde, zatiaľ čo vo verši 16 Daniel prosí Boha o milosť podľa „všetkej jeho spravodlivosti“. Robí to, pretože v Starom zákone nie je Božia spravodlivosť obmedzená na nestranný súd. Zahŕňa aj Božiu vernosť voči svojej zmluve a zasľúbeniam, aj keď ľud bol neverný. Božia spravodlivosť sa dokonca prejaví ešte viac, keď On zostáva verný napriek nevernosti svojho ľudu.
V knihe proroka Izaiáša Boh vyčíta židom: „Počujte ma, vy tvrdého srdca, ďalekí od spravodlivosti! Priblížil som svoju spravodlivosť, nie je ďaleko, a moje spasenie nebude meškať. Ale dám na Sione spasenie a Izraelu svoju slávu.“ Pán vyčíta židom, že sú zatvrdnutí a ďaleko od spravodlivosti. Neboli hodní prijať Božie odpustenie. Napriek tomu im Boh vo svojej vernosti a láske dáva odpustenie a spásu. Z tohto a iných veršov sa dá vidieť, že spravodlivosť nebola pre židov v rozpore s milosťou a odpustením, ale bola s nimi neoddeliteľne spojená. Keď Boh ustanovil zmluvu so svojím ľudom, sľúbil im, že ich povedie a bude sa im zjavovať. Židia potom sľúbili Boha poslúchať, nasledovať ho a byť mu verní. Sľúbili tiež, že nebudú mať iných bohov. Táto vernosť, zo strany Boha i človeka, je v Biblii nazývaná „spravodlivosť“.
Aj jednotliví ľudia v Starom zákone svedčia o Božej spravodlivosti, ktorú zakúsili skrze jeho odpustenie a milosť. Žalm 51 je toho jasným dôkazom, kde Dávid, po závažnom hriechu, prosí: „Zmiluj sa nado mnou, ó, Bože, podľa svojej milosti! Podľa množstva svojho milosrdenstva zahlaď moje prestúpenia.“ Tieto slová sú prosbou o odpustenie po závažnom hriechu. Dávid ďalej vyznáva: „Tebe samému som zhrešil a učinil som to, čo je zlé v tvojich očiach, aby si bol spravodlivý, keď hovoríš, a čistý, keď súdiš.“ Hoci ľutuje svoj hriech a dôveruje len v Božiu milosť, vie, že za svoj hriech nemôže priniesť žiadne zadosťučinenie. V rovnakej nádeji prosí: „Vytrhni ma z hriechov krvi, ó, Bože, Bože môjho spasenia, a môj jazyk bude s plesaním ospevovať tvoju spravodlivosť. Pane, otvor moje pery, a moje ústa budú zvestovať tvoju chválu! Pretože si nežiadaš obeti, lebo by som dal ochotne; v zápalnej obeti nemáš záľuby. Obeti Božie sú skrúšený duch. Skrúšeným srdcom a zdrteným, ó, Bože, neopovrhuješ.“ Pevná nádej ho priviedla k plesaniu nad Božou spravodlivosťou, ktorú zažíva v odpustení a obnove. Dávid takto zvestoval spravodlivosť vo veľkom zhromaždení: „hľa, nezdŕžal som svojich pier, Hospodine, ty vieš. Neukryl som tvojej spravodlivosti vo svojom srdci; povedal som o tvojej vernosti a o tvojom spasení. Nezatajil som veľkému zhromaždeniu tvojej milosti a tvojej pravdy. A ty, Hospodine, nezadržíš svojej ľútosti odo mňa; tvoja milosť a tvoja pravda nech ma stále ostríhajú! Lebo sa zo všetkých strán zhrnulo na mňa toľko zlého, že tomu nieto počtu. Dostihli ma moje neprávosti, takže nemôžem vidieť. Je ich viac ako vlasov na mojej hlave, a moje srdce ma opustilo.“ V týchto slovách sa zrkadlí dôvera v Božiu vernosť, ktorá je základom Jeho spravodlivosti.
Žalm 103 oslavuje Božiu milosť a potvrdzuje túto neoddeliteľnú jednotu. Hovorí: „Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti. Nebude sa ustavične prieť, nebude sa naveky hnevať. Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. Veď ako nebo vysoko je nad zemou, tak mocná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. Ale milosť Hospodinova trvá od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja, a jeho spravodlivosť detným deťom.“ Tieto verše jasne ukazujú, že Božia spravodlivosť zahŕňa milosť, ktorá prevyšuje ľudské previnenia. Podobne aj v Žalme: „K tebe, Hospodine, sa utiekam, nedaj, aby som sa musel hanbiť, na veky! Vysloboď ma vo svojej spravodlivosti! … moja sila klesá pre moju neprávosť, a moje kosti prahnú.“ Tieto prosby o vyslobodenie vo svetle Božej spravodlivosti opäť poukazujú na jej milosrdný aspekt. Keď vyznávame svoje hriechy, Písmo hovorí, že Boh je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti (1. Jána 1:9).
Božia spravodlivosť sa tiež prejavuje v Jeho slobode udeliť milosť bez toho, aby bol viazaný ľudskými meradlami. Keď Boh udeľuje milosť, nemusí z toho nikomu skladať účty. Ježiš to ilustroval v podobenstve o robotníkoch na vinici, kde pán hovorí: „Vezmi, čo je tvoje, a choď! A chcem tomuto poslednému dať, ako i tebe. Alebo či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo či je tvoje oko zlé, že ja som dobrý?“ Podľa ľudských meradiel sa zdá byť nespravodlivé zaplatiť rovnakú mzdu tomu, kto pracoval jednu hodinu a tomu, kto pracoval dvanásť hodín. Boh však nie je viazaný ľudskými meradlami spravodlivosti, Jeho spravodlivosť je vyššia a preniknutá suverénnou milosťou.
Ježiš ďalej rozšíril chápanie odpustenia v Novom zákone. Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: „Pane, koľko ráz zhreší proti mne môj brat, a odpustím mu? Či do sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedá: „Nehovorím ti, že do sedem ráz, ale až do sedemdesiatsedem ráz.“ Preto je podobné nebeské kráľovstvo človeku kráľovi, ktorý sa chcel porátať so svojimi sluhami. A keď začal rátať, privedený mu bol jeden dlžník, ktorý mu bol dlžen desať tisíc hrivien. Ale, že nemal ako zaplatiť, rozkázal ho jeho pán predať i jeho ženu i deti i všetko, čo mal, a zaplatiť. Vtedy padol pred ním sluha, klaňal sa mu a hovoril: „Pane, pozhovej mi, a všetko ti zaplatím.“ A pán toho sluhu, milosrdenstvom hnutý, prepustil ho a dlžobu mu odpustil. Ale ten istý sluha vyjdúc našiel jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžen sto denárov, a pochytil ho a hrdúsil hovoriac: „Zaplať mi, čo si dlžen!“ Vtedy padol jeho spolusluha k jeho nohám, prosil ho a hovoril: „Pozhovej mi a všetko ti zaplatím.“ Ale on nechcel, lež odišiel a hodil ho do žalára, dokiaľ by nezaplatil toho, čo bol dlžen. A keď videli jeho spolusluhovia, čo sa stalo, zarmútili sa veľmi a prišli a porozprávali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Vtedy si ho zavolal jeho pán a povedal mu: „Zlý sluha, všetok ten dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa teda i ty nemal zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa i ja zmiloval nad tebou?“ A jeho pán, rozhnevaný, vydal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil všetkého, čo mu bol dlžen. Tak i môj nebeský Otec učiní vám, keď neodpustíte jeden každý svojmu bratovi zo srdca ich previnenia. Dlh spomenutý v podobenstve bol taký vysoký, že sa nedal zaplatiť. Nikto by však neobviňoval kráľa z nespravodlivosti za to, že bez náhrady odpustil dlžníkovi. Podobenstvo učí, že máme odpúšťať, lebo aj nám bolo odpustené: „… a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ Ako by Boh, ktorý od nás očakáva odpúšťať bez náhrady a zadosťučinenia, nemohol sám urobiť to isté?
Ak Boh odpúšťa úplne slobodne a nikomu z ničoho neskladá účty, prečo potom neodpustí všetkým? Odpoveď leží v charaktere pokánia. Keby svojvoľný človek dostal odpustenie, pokračoval by vo svojej zlobe. Odpustenie by len zneužil. Ako hovorí Písmo: „Keď sa aj učiní bezbožnému milosť, on sa jednako nenaučí spravodlivosti; v zemi pravosti robí prevrátene a nevidí velebnosti Hospodinovej.“ Boh nechce takému človeku odpustiť - nechce podporovať zlo. Ježiš jasne hovorí: „…Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ A ďalej: „…kto by povedal slovo proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom.“ To znamená, že Boh odpúšťa tomu, kto sa pokorí, vyzná svoje hriechy a chce sa učiť žiť úprimný život. Ježiš sa narodil ako človek, žil život v poslušnosti Otcovi. Zomrel a vstal z mŕtvych, aby sa tak stal dokonalým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Prišiel, aby nám ponúkol vzťah s Otcom - vzťah, ktorého pečaťou je večný život. „Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, ktorá nás vyučuje, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete.“ Ježišovým cieľom bolo priblížiť nás k Bohu a prebudiť v nás ľútosť nad našimi hriechmi a lásku k Bohu.
Príklad hriešnej ženy v dome farizeja Šimona je dojemným svedectvom o Božej spravodlivosti a milosti. „A prosil ho ktorýsi z farizejov, žeby jedol s ním. A vošiel do domu farizeja a položil sa za stôl. A hľa, bola v tom meste nejaká hriešna žena, ktorá, keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizeja, doniesla alabastrovú nádobu masti a stanúc si odzadu k jeho nohám a plačúc začala slzami kropiť jeho nohy a vlasmi svojej hlavy utierala a bozkávala jeho nohy a mazala masťou. A keď to videl farizeus, ktorý ho pozval, povedal sám v sebe: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká je to žena, ktorá sa ho dotýka, lebo je hriešnica.“ Ježiš mu vtedy povedal: „Šimon, mám ti niečo povedať. A on riekol: Učiteľ, povedz! Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden bol dlžen päťsto denárov, druhý päťdesiat. A keď nemali ako zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý teda z nich, povedz, bude ho viacej milovať?“ A Šimon odpovedal a riekol: „Nazdám sa, že ten, ktorému viacej odpustil.“ A on mu povedal: „Dobre si rozsúdil.“ A obrátiac sa k žene povedal Šimonovi: „Či vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a vody na moje nohy si nedal; ale táto slzami skropila moje nohy a vlasmi svojej hlavy poutierala; bozkať nebozkal si ma; ale táto, odkedy som vošiel, neprestala bozkávať moje nohy; olejom si nepomazal mojej hlavy; ale táto masťou pomazala moje nohy. A preto ti hovorím, že sú jej odpustené tie mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa málo odpúšťa, málo miluje.“ Táto žena sa zaplietla do hriechu a už nemala silu svoju situáciu zmeniť. Ostatnými židmi bola opovrhovaná a zdalo sa, že pre ňu nie je žiadna nádej. Pravdepodobne počula Ježiša hovoriť a to ju naplnilo túžbou po čistom živote a láske, ktorú tiež neváhala vyjadriť. Už nechcela ďalej hrešiť a vyjadrila pripravenosť sa zo svojho hriechu obrátiť. Božou odpoveďou na to bolo odpustenie. To isté ponúka aj nám.
Dnes je veľmi rozšírený výklad, ktorý hovorí, že pre Boha nie je možné byť zároveň spravodlivý a nechať hriech nepotrestaný. Tento teologický pohľad tvrdí: Boh chcel vo svojej láske zachrániť ľudí od trestu a zvolil si namiesto nás potrestať svojho Syna tým, že ho v najťažších chvíľach na kríži opustil a považoval ho za hriešneho miesto nás. Tento výklad bol formovaný a s drobnými obmenami zastávaný teológmi ako Martin Luther a Ján Kalvín. V mnohých súčasných náboženských skupinách je spasenie vysvetľované prirovnaním k súdu, pri ktorom je sudca viazaný zákonmi svojho štátu a bol by vinný, keby odpustil závažný zločin bez potrestania. Už sme ukázali, že Božia spravodlivosť je iná a že nevyžaduje trest, ak hriešnik svoj hriech oľutuje. Ježiš citoval tieto slová zo žalmu 22, ktorého kontext celého žalmu nám pomôže pochopiť ich význam v širších súvislostiach Božej lásky a milosti, aj v kontexte Jeho utrpenia.
Ježišov presun do Galiley a Kafarnauma: Svetlo pre temnotu
V súvislosti s Izaiášovým proroctvom a vyššie uvedeným chápaním Božej spravodlivosti a milosti nadobúda osobitný význam Ježišov presun do Galiley. Keď sa Ježiš dopočul, že Jána Krstiteľa uväznili, odobral sa do Galiley. Táto udalosť Jánovho zajatia a smrti, ktorá bude neskôr ako akási spomienka uvedená v kapitole 14, má pre evanjelistu Matúša nielen chronologickú, ale predovšetkým významovú hodnotu. Zmienka o konci jeho pôsobenia v rozprávaní o začiatkoch Ježišovho verejného účinkovania má pravdepodobne významovú hodnotu. Chce sa tým naznačiť, že pôsobenie Krstiteľa skončilo a začína niekto iný, niekto, kto je mocnejší ako on (porov. Mt 3, 11).
Ježiš opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali. Verš 13 nám oznamuje, že Ježiš prekvapujúco neostáva v Nazarete, meste kde vyrastal, ale odoberá sa do Kafarnauma, mesta na pobreží Galilejského (mora) jazera. Kafarnaum, do ktorého „prišiel bývať“, sa odvtedy stáva „jeho mestom“ (Mt 9,1), akousi základňou pre svoju verejnú činnosť. Až na posledné dni života totižto synoptickí evanjelisti kladú takmer celé Ježišovo účinkovanie do oblasti Galiley a jej okolia.
Vybrané mesto sa nachádzalo na hranici medzi územiami ovládanými Herodesom Antipom a jeho bratom Filipom. Bolo plné rybárov a mýtnikov, ktorí tvorili základ jeho prvých učeníkov. Pobrežné mesto Kafarnaum je ďalej charakterizované, ako nachádzajúce sa na historickom území severoizraelských kmeňov Zabulon a Neftali. Toto územné vymedzenie v Ježišovej dobe už dávno nehralo rolu, nakoľko sa politické a demografické podmienky zmenili. Pre evanjelistu však tvorilo prepojenie na možnosť využitia ďalšieho citátu „naplnenia“ zo Starého zákona, a to konkrétne z proroka Izaiáša.
Citát z Izaiáša a jeho pôvodný kontext
Matúš uvádza kľúčové proroctvo, ktoré spája Ježišovo pôsobenie s príchodom svetla: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ Tým sa splnilo to, čo povedal prorok Izaiáš. Citovaný text tvorí voľnú adaptáciu septuagintného textu z knihy proroka Izaiáša 8, 23-9,1. Ježišovo príchod do Kafarnauma v Galiley je teda priamo prepojený s naplnením tohto starodávneho proroctva, ktoré hovorí o príchode svetla.
Prorok Izaiáš (tento konkrétny úryvok je nám v liturgii ponúknutý ako prvé čítanie) pravdepodobne vo vlastnom kontexte reaguje na historickú skutočnosť pádu Severného Izraelského kráľovstva. To bolo v roku 732 pr. Kr. definitívne porazené rozpínajúcou sa Asýrskou ríšou. Asýrska ríša následne z tradičného izraelského územia vysídlila veľkú časť domáceho obyvateľstva a nasťahovala tam cudzie národy, čím neskôr prispela ku vzniku „neortodoxných“ náboženských skupín, akými boli napríklad Samaritáni. „Tma“ tak predstavuje hrôzy vojny a násilia, ktoré následne ohrozovali aj prorokovu domovinu, južné Júdske kráľovstvo. Pre Izaiáša bola teda tma symbolom utrpenia, poroby a duchovnej beznádeje, ktorú zažíval jeho ľud.
Proroctvo o Ježišovi - Ján Szőllős
Matúšova interpretácia a Ježišovo svetlo pre marginalizovaných
Matúšova interpretácia textu samozrejme odráža reálie Ježišovej doby. Hoci v Galiley žil značný počet židov, považovala sa za zmiešané územie. Nachádzalo sa tu množstvo miest s helénskym (gréckym) obyvateľstvom. Samotnú Galileu obklopovali zo západu, severu a východu pohanské kraje Sýrofenície a Dekapolu. Nehovoriac o tom, že od „pravoverného“ Júdska ju oddeľovala Samária, ktorej obyvatelia boli pre svoj konkurenčný kult na hore Gerazim zo strany židov považovaní za horších od neveriacich. Táto geografická a demografická realita v Ježišovej dobe dáva Matúšovmu citátu nový, naliehavý význam.
A paradoxne, práve v tomto „temnom“ kraji, kde sa to len hemžilo rituálne nečistými ľuďmi, zvieratami a miestami, vychádza „veľké svetlo“. Je ním Ježiš, ktorý chce ožiariť tých, čo sedia „v temnom kraji smrti“, čiže všetkých utláčaných a pre rôzne dôvody vytlačených na okraj spoločnosti. Ježiš prichádza ako lekár, ktorý primárne lieči chorých a nie zdravých, prejavujúc tak Božiu spravodlivosť v milosrdenstve. Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Toto posolstvo pokánia a príchodu Božieho kráľovstva je priamym vyjadrením Božej spravodlivosti, ktorá ponúka milosť a obnovu tým, ktorí sú ochotní sa obrátiť.
Manifestácia Ježišovho svetla v službe a povolanie učeníkov
Manifestácia tohto svetla sa začala prejavovať hneď na začiatku Ježišovho verejného účinkovania. Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete, aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. (Mt 4, 18-22). Tieto prvé povolania sú symbolom nového začiatku a šírenia svetla prostredníctvom ľudských nástrojov.
A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.“ (Mt 4, 23-25). Evanjelista Matúš nám podáva správu, že zvesť o Ježišovi, jeho kázaní a moci sa rozniesla po celej Sýrii. A nie len tam, ale do všetkých okolitých krajín. Bol tak skvelý, úžasný a mocný, ba dokonca tak výnimočný, že jemu podobného vo svete nebolo. Malo to však jeden háčik. Ohlasovatelia. Ich srdce bolo preniknuté tajomstvom Ježiša, že nemohli ostať ticho. Nedalo sa. Museli hovoriť. A hovorili veľa, o všetkom. A všetko, čo Ježiš urobil, bolo dobré.
Ohlasovatelia, ktorí o ňom šírili zvesť, museli byť tak silno oslovení, tak nadšení a dojatí, tak presvedčiví a naplnení milosťou, že im mnohí naozaj uverili. Boli autentickí vo svojom svedectve. Ich svedectvo o príchode svetla, o Božej spravodlivosti spojenej s milosťou a o možnosti pokánia a nového života, rezonovalo s ľuďmi v "temnom kraji smrti". Práve skrze týchto ohlasovateľov pokračovalo šírenie svetla, ktoré začal Ježiš, čím sa napĺňalo Izaiášovo proroctvo o tom, že svetlo zažiari v krajine temnoty. Ježišova služba tak nebola len jednorazovou udalosťou, ale dynamickým procesom, ktorý sa šíril prostredníctvom tých, ktorí boli Jeho svetlom premenení a povolaní ďalej šíriť posolstvo nebeského kráľovstva. Toto je nepretržitý proces, ktorý pokračuje aj dnes prostredníctvom každého, kto sa stane nositeľom tohto svetla.
