Biblické texty, hoci často útržkovité a rôznorodé, poskytujú fascinujúci základ pre pochopenie histórie ľudstva, predovšetkým príbeh židovského národa. Východiská pre židovské i kresťanské náboženstvo sú v tomto ohľade totožné: stvorenie Adama a Evy, ich život v raji, následný hriech a vyhnanie z raja, a postupný vývoj ich potomstva až po postavu Abraháma. Práve pri hodnotení významu Abrahámovej osoby sa biblické chápanie histórie štiepi na dva odlišné pohľady - starozákonný a novozákonný.
Božie povolanie a formovanie ľudu
Boh si v biblickom naratíve vyberá jednotlivcov, aby prostredníctvom nich požehnal mnohých. Príkladom je Abrahám, ktorý žil v krajine ovládanou modloslužbou. Boh k nemu prehovoril a dal mu zasľúbenia o potomstve a požehnaní. Napriek nemožnosti z ľudského hľadiska (jeho manželka Sára bola neplodná), Abrahám uveril Bohu a konal vo viere. Tento akt viery, nazývaný aj biblická viera, nie je len vierou v doktrínu, ale skutočným skutkom dôvery v to, čo Boh prisľúbil. Abrahám, nazývaný Otcom viery, poslúchol a odišiel do zasľúbenej zeme, Kanaánu.
Boh sa mu tam zjavil a dal mu prvé prisľúbenie o zemi: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu.“ Toto prisľúbenie bolo opakovane potvrdzované, napríklad v knihe Genezis, kde Boh hovorí: „Pozdvihni oči k nebu a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať; toľko bude tvojho potomstva.“ Abrahám uveril Bohu a ten mu to započítal za spravodlivosť. Následne Boh ustanovil s Abrahámom zmluvu, ktorá bola symbolizovaná obriezkou a mala sa dediť z pokolenia na pokolenie. Boh premenoval Abrama na Abraháma, „otca množstva“, a prisľúbil mu večnú zmluvu s jeho potomstvom. Abrahámova viera bola neskôr skúšaná, napríklad pri obetovaní Izáka, no jeho poslušnosť a vernosť Bohu viedli k opätovnému potvrdeniu prisľúbení.
Tento proces výberu a formovania pokračoval s Izákom, ktorému Boh zopakoval prisľúbenia kvôli Abrahámovej vernosti. Neskôr Boh dal Jakubovi, Izákovmu synovi, nové meno - Izrael - a s ním spojené prisľúbenia. Týmto sa začína formovanie nového Božieho ľudu. Boh si nevyberá jeden národ z mnohých, ale formuje svoj ľud z vyvoleného jednotlivca. Izrael sa tak stáva ľudom oddeleným pre Boha, svätým národom, ktorý má milovať jediného Boha.
Vyvolený ľud a zmluva
Počas púte Exodu Boh preukazoval svoju moc a dával Izraelitom základné prikázania. Dôležité je zdôrazniť, že Izraeliti sa mali odlišovať od národov, z ktorých ich Boh vyviedol, aj od národov, do ktorých ich viedol. Mali byť ľudom zasväteným Bohu, Božím ľudom, oddeleným ľudom, Božím vlastníctvom. Boh s nimi uzavrel zmluvu a nazval ich svojím synom.
Boh priviedol Izraelitov do zasľúbenej zeme, obývanej národmi, ktoré nepoznali Boha Izraela. Boh im dal jasné prikázania, ako žiť medzi ostatnými národmi, vrátane zničenia ich oltárov a idolov. Zároveň im zjavil, že naplnenie prisľúbení a víťazstvo nespočíva v ich vlastných čnostiach, ale výlučne v Jahveho moci. Boh hovoril, že zničí národy žijúce v Kanaáne pre ich zvrátenosť, a nie pre spravodlivosť Izraela. Božia voľba Izraela pramení z Jeho lásky a vernosti voči prisľúbeniam daným ich otcom.
Boh od Izraela vyžaduje nielen vonkajšiu poslušnosť, ale aj „obreženie srdca“, teda duchovnú oddanosť. Boh nechce obety a dary, ktoré dávali pohanské národy, ale chce, aby Izrael zachovával Jeho zákony a riadil sa nimi. Boh jasne stanovil, že ak budú zachovávať prikázania, budú požehnaní, ale ak nie, budú prekliati.
Ak rozumiete týmto 8 biblickým zmluvám, potom rozumiete CELÉMU príbehu Biblie!
Proroctvá a ich naplnenie
Starý zákon je plný proroctiev, ktoré oznamujú príchod Mesiáša. Z Izraela, z rodu Dávida, mal vzísť Mesiáš, ktorý obnoví kráľovstvo a upevní ho právom a spravodlivosťou naveky. Proroctvá ako „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“ (Izaiáš 7:14) alebo predpovede o „chlapcovi, ktorý bude zázračným Radcom, Kniežaťom pokoja“ (Izaiáš 9:6) poukazujú na túto budúcu postavu.
Príchod Ježiša Krista, Mesiáša predpovedaného prorokmi, naplnil tajomstvo Božej spásy. Hoci Ježišovo prvotné poslanie bolo zamerané na „stratené ovce Izraela“, jeho smrť a zmŕtvychvstanie otvorili cestu spásy nielen pre Izrael, ale pre všetky národy. Po zmŕtvychvstaní Ježiš posiela svojich učeníkov do celého sveta, aby učili všetky národy.
Apoštol Pavol v liste Rimanom vysvetľuje, že Boh nezavrhne svoj ľud. Aj keď časť Izraela zostala zatvrdená, Boh si ponechal „zvyšok vyvolený z milosti“. Pavol prirovnáva Izrael k olive, z ktorej boli niektoré ratolesti vylomené, aby sa do nej mohli zaštepiť pohania. Toto zaštepenie je možné len skrze vieru.
Novému zákonu sa často pripisuje, že židovský národ stratil svoje miesto v Božom pláne po tom, ako odmietol Ježiša. Avšak kresťanská teológia, najmä v Pavlovom učení, zdôrazňuje, že Boh nezrušil svoje zasľúbenia Izraelu. Namiesto toho sa tieto zasľúbenia napĺňajú v Kristovi, ktorý je sám posledným a verným Izraelitom. Všetci, ktorí sú s ním spojení vierou, sa stávajú dedičmi zasľúbení daných Izraelu.
Božie vyvolenie a jeho význam
Božie vyvolenie Izraela nie je o národnom sebectve alebo nadradenosti, ale o zodpovednosti a úlohe slúžiť ako „svetlo ľudstva“. Izrael mal byť nositeľom nádeje a prostredníctvom neho sa mala prejaviť Božia sláva a spása celému svetu. Táto úloha sa naplnila v Ježišovi Kristovi, ktorý je vrcholom Božieho plánu spásy.
Napriek tomu, že mnohé biblické pasáže hovoria o večnosti zasľúbení daných Izraelu, ich naplnenie sa neobmedzuje len na etnický Izrael. Tí, ktorí sú spojení s Kristom vierou, sa stávajú súčasťou Božieho plánu. Starozákonné zasľúbenia a proroctvá sa v cirkvi napĺňajú v širšom zmysle, prostredníctvom viery v Ježiša Krista, ktorý je posledným verným Izraelitom.
V konečnom dôsledku, Božie vyvolenie Izraela bolo zamerané na to, aby skrze nich mohlo byť požehnané celé ľudstvo. Tento proces vyvrcholil v Ježišovi Kristovi, ktorý je naplnením starozákonných zmlúv a zasľúbení. Jeho príchodom sa otvára cesta spásy pre všetkých, ktorí v neho veria, bez ohľadu na ich národnosť.
Eliáš a boj proti modlárstvu
Dejiny Izraela sú poznačené nielen vernosťou, ale aj odpadnutím a návratom k Bohu. Príkladom je prorok Eliáš, ktorý žil v čase Achábovej vlády a bojoval proti rýchlo sa šíriacemu modlárstvu. Jeho posolstvo bolo výzvou na pokánie a návrat k jedinému pravému Bohu.
Ak rozumiete týmto 8 biblickým zmluvám, potom rozumiete CELÉMU príbehu Biblie!
Keď Izrael upadol do modlárstva a zabudol na Božie skutky, Eliáš sa modlil za súdy, aby sa ľudia prebudili. Boh vypočul jeho modlitbu a zoslal na zem sucho, pretože Baalovi vyznávači popierali, že Boh je zdrojom dažďa a úrody. Eliáš mal oznámiť toto posolstvo Achábovi a v mene živého Boha vyhlásil, že po jeho slove nebude po tieto roky ani rosy, ani dažďa. Napriek tomu, že krajina bola plná života, Eliáš veril v Božie slovo a očakával naplnenie proroctva.
Sucho, ktoré postihlo krajinu, malo prinútiť Izraelcov k pokániu. Baalovi kňazi sa však snažili udržať ľud v nevedomosti a tvrdili, že dážď pochádza od Baala. Napriek ich obetiam a prosbám, zem zostala vyprahnutá. Hlad a smäd postihli ľudí aj zvieratá, no Izrael sa ani napriek týmto dôkazom Božej moci nekajal. Namiesto toho obviňovali Eliáša zo svojho utrpenia.
Kráľovná Jezábel, plná hnevu, sa rozhodla prenasledovať a pozabíjať všetkých Božích prorokov. Mnohí Boží služobníci sa stali obeťami tejto perzekúcie, no Boh si zachoval svojich verných, ako napríklad Obadjáša, ktorý ukryl sto prorokov.
Napriek strašnému hladomoru a utrpeniu, Izrael sa nechcel pokoriť pred Bohom. Boh však prostredníctvom prorokov opakovane vyzýval k návratu k nemu: „Obráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť, dom Izraela?“ Zmyslom týchto výziev bol návrat k vernosti Hospodinovi. Keby boli Izraeliti dbali na tieto výzvy, nemuseli by čeliť súdom. Namiesto toho ich urazená pýcha viedla k hnevu proti Božím poslom.
Boh však vždy ponúka cestu k záchrane. Dôkazom toho je prisľúbenie: „Ak sa môj ľud, ktorý je pomenovaný po mne, pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, vyslyším ho z neba, odpustím mu hriech a jeho krajinu vyliečim.“ Toto posolstvo o Božej milosti a možnosti pokánia je univerzálne a platí aj pre súčasnosť.