Šamanizmus predstavuje jeden z najstarších náboženských javov, ktorého počiatky siahajú až do obdobia paleolitu. Jeho rozšírenie je doložené po celom svete, čo svedčí o jeho univerzálnej dôležitosti a pretrvávajúcej relevancii v ľudských spoločnostiach. V pravom slova zmysle však šamanizmus prevažuje najmä v strednej a severnej Ázii, ako aj v arktických oblastiach, kde sa vyvinuli jeho najcharakteristickejšie formy. Renomovaný rumunský religionista Mircea Eliade definoval šamanizmus ako „techniku extázy“, pričom tento náboženský jav je typický hlavne pre sibírsku a stredoázijskú oblasť. Je dôležité zdôrazniť, že šamanizmus nie je samotným náboženstvom v klasickom zmysle, ale jeho prvky sa vyskytujú a integrujú do mnohých náboženstiev, čím obohacujú ich prax a pohľad na svet.
História ľudstva, siahajúca 30 až 40 tisíc rokov dozadu, je poznačená neustálym bojom o prežitie - bojom vo vojnách, s chorobami, a dokonca aj s vnútornými konfliktmi samotného človeka. Na tejto náročnej ceste neboli ľudia sami; vždy im niekto pomáhal. Boli to práve šamani, ktorí túto cestu prežitia začali a umožnili. Predstavovali vyvolených jedincov, bojovníkov, ktorí za cenu vlastných veľkých obetí dokázali udržať ľudstvo pri živote. Ich kľúčovou úlohou bolo zachovať „Kruh života“ a udržať rovnováhu, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie ľudského rodu. Na dosiahnutie tohto cieľa používali prastaré liečebné techniky a rituály, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu, zabezpečujúc tak kontinuitu vedomostí a duchovných praktík.
Tí, ktorí sa vydali na túto ťažkú cestu šamanizmu, sa museli neustále učiť. Ich vzdelávanie zahŕňalo široké spektrum vedomostí a zručností: ako pracovať so živlami, ako zbavovať ľudí chorôb, ako nájsť tú svoju správnu cestu, či ako sa vôbec v tomto živote nestratiť. V súčasnej dobe sa západná civilizácia ocitla v obrovskej kríze, ktorá pramení zo špecifického spôsobu myslenia, konania, straty rovnováhy a v konečnom dôsledku aj zo straty samého seba. V kontraste k tomuto úpadku šamanizmus prežil, a to aj vďaka úsiliu Dr. Michaela Harnera, zakladateľa Nadácie pre štúdium šamanizmu. Táto nadácia vyvinula nemalé úsilie na podporu šamanov v potláčaných natívnych kultúrach. Nadácia podporovala učenie západných ľudí práve u týchto natívnych šamanov a rozšírila ho ako vietor do západného spôsobu myslenia, čím prispela k jeho renesancii.
Je nesmierne zaujímavé, že aj pred tými tisíckami rokov boli techniky šamanov takmer rovnaké vo všetkých kultúrach. Či už hovoríme o Sibíri, Laponsku, alebo o indiánskych kmeňoch ako Hopi, Lakoti či Šivarovia, u ktorých sa učil aj Harner, základné princípy a metódy zostávali konzistentné. Dôležité však je, že šamanizmus zažíva renesanciu. Zdá sa, že my ľudia sme pochopili, že nám niečo chýba, že prírodu nevieme ovládať tak, ako sme si mysleli. A hoci šamani, samozrejme, nepopierajú západnú medicínu, predsa len zasahujú tam, kde ona už nestačí. Ich cieľom je, aby sme mohli znovu žiť, aby sme sa mohli stať opäť súčasťou obrovského kolobehu života, po ktorom prahne naša duša. Po celom svete je už mnoho následovníkov Michaela Harnera, ktorí sa učili, učia a pomáhajú. Aj v Európe zriadil Fakultu ako pobočku Nadácie, čím umožňuje šírenie týchto prastarých vedomostí. Avšak, možno skôr, ako sa takého človeka budeme snažiť vyhľadať, mali by sme sa na chvíľu zastaviť. Uvedomiť si, kto naozaj sme. Čo chceme a čo je pre nás dôležité.
Šamani hovoria o štyroch aspektoch každého človeka, ktoré sú neoddeliteľne spojené s prírodnými smermi a silami. Tieto aspekty zahŕňajú vnútorného muža, ktorý je spojený so stranou sever. S dušou, ktorej patrí východ, sa spája smer východ. S dieťaťom, ktoré je spojené s juhom, je spojený smer juh. A napokon, s vnútornou ženou, ktorá je v našom západe, sa spája smer západ. Každá z týchto súčastí je za niečo zodpovedná - či už ide o vnútorné strachy, bolesť, radosti, tiene, alebo dokonca so smrťou, ktorá je tiež súčasťou kolobehu života. Ak sa zastavíme v každom bode, ak sa budeme snažiť pochopiť všetky tieto súvislosti, cesta späť k sebe bude ľahšia a my budeme šťastnejší, naplnení. Ak to nedokážeme, šaman je ten, kto nám pomôže. Napokon, ako hovorí jedno staré indiánske príslovie: „Všetci máme v sebe dobrého a zlého vlka.“ A kto zvíťazí? Ten, ktorého kŕmime.
Mongolský Šamanizmus: Tengerizmus a Jeho Pôvod
Pôvodným tradičným náboženstvom Mongolov bol šamanizmus, nazývaný tengerizmus. Informácie o šamanizme Mongolov čerpáme z jedinej písomnej pamiatky, ktorou je Tajná história Mongolov. Toto dielo bolo napísané po smrti Džingischána (1227), približne okolo roku 1252. Problémom pri skúmaní šamanizmu starých Mongolov je skutočnosť, že bol do veľkej miery ovplyvnený prvkami tibetského budhizmu, známeho ako lamaizmus. Pôvodnú povahu šamanizmu je možné rekonštruovať na základe hymien a modlitieb, ktoré sa stáročia prenášali ústne a až od 19. storočia sa začali systematicky zapisovať. Religionista Mircea Eliade sa náboženstvám a šamanizmu ako takému venoval vo svojich dielach Dejiny náboženských predstáv a ideí a Šamanismus a archaické techniky extáze. Najbližšie k zdroju však nepochybne mal mongolský historik Otgony Purev, ktorý ako príslušník kmeňa Darhad na severe Mongolska vyrastal v prostredí šamanizmu, čo mu poskytlo unikátny pohľad na túto prax.
Mongoli obývali rozsiahle stepné oblasti v centrálnych častiach Ázie, na sever od Číny. V 10. storočí tento pojem zahŕňal množstvo kmeňov a kmeňových zväzov, ktoré boli neskôr zjednotené. Koncom 12. storočia zjednotil kmene Temudžin (cca 1162 - 1227), ktorý prijal titul Džingischána v roku 1182. Po Džingischánovej smrti sa Mongolská ríša rozdelila na štyri chanáty, zodpovedajúce štyrom synom Džingischána. Veľký chán si spočiatku zachoval svoj vplyv a vládol aj najväčšiemu územiu. Veľký chán Kublaj (cca 1215 - 1294), vnuk Džingischána, preniesol hlavné mesto z Karakorumu do Chánbaliku, dnes známeho ako Peking. Územie, ktoré mu patrilo, zahrnovalo dnešné Mongolsko, severnú a západnú Čínu a priľahlé oblasti.
Čagatajov chanát, pomenovaný po svojom prvom chánovi, Džingischánovom synovi Čagatajovi (cca 1185 - 1242), ležal približne na území Transoxanie, ktoré dnes zahŕňa Kazachstan, Uzbekistan a Tadžikistan, ako aj dnešné Kirgizsko a časť Číny. Koncom 13. storočia sa stal nezávislým od moci veľkého chána, ale v 14. storočí sa rozpadol. Ďalším z chanátov bol Ilchanát, ktorého zakladateľom bol ďalší Džingischánov vnuk Hulagu. Ilchanát sa rozprestieral na území bývalej Chorásanskej ríše, ktorú dobyl Džingischán. Jeho centrum bolo v Perzii, dnes Iráne, ale patrili sem aj dnešný Irak, Afganistan, Turkmenistan, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Turecko a časť Pakistanu. Aj Ilchanát sa nakoniec v 14. storočí rozpadol. Pre európske dejiny je dôležitý štát Zlatá horda, ktorý sa rozprestieral na území dnešného Ruska, Ukrajiny, Moldavska, Kazachstanu a Kaukazu. Jej prvým chánom bol Batu (cca 1205 - 1255), Džingischánov vnuk. V 60. rokoch 13. storočia sa stala nezávislým štátom a pretrvala až do polovice 15. storočia.
Posledným mongolským dobyvateľom, ktorý sa rozhodol obnoviť mongolskú ríšu, bol Timur Tamerlán (1361 - 1405). Pochádzal z okolia Samarkandu v západnej časti Čagatajovho chanátu. Bol turkického pôvodu a vyrastal v islamskom prostredí, avšak mal aj mongolské korene. Považoval sa za potomka Džingischána a dobyl rozsiahle územia v strednej Ázii a na Blízkom východe. Po vyhnaní z Číny v roku 1368 utiekol posledný cisár z dynastie Juan naspäť na územie Mongolska. Väčšinu 14. a 15. storočia prebiehali boje medzi samotnými Mongolmi, ktorí boli navyše ohrozovaní aj útokmi čínskej dynastie Ming. V 17. storočí sa Mongoli dostali pod nadvládu čínskej dynastie Čching (1644 - 1911), ktorú založili Mandžuovia, obývajúci severnú Čínu. Po páde tejto dynastie vyhlásilo Mongolsko v roku 1911 nezávislosť a v roku 1924 tu bola pod vplyvom sovietskych boľševikov založená Mongolská ľudová republika, ktorá patrila do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Územie dnešného Mongolska sa rozprestiera na území historického Vonkajšieho Mongolska, zatiaľ čo Vnútorné Mongolsko je autonómnou oblasťou Čínskej ľudovej republiky.
Počiatky mongolského šamanizmu sa kladú do obdobia od matriarchátu alebo staršej až mladšej doby kamennej na území Ázie, teda do obdobia pred 7 000 až 5 000 rokmi. Šamani sa delili na čiernych a bielych. Čierni šamani sa v období mieru starali o udržiavanie priateľských vzťahov s inými kmeňmi a cez vojnu zase motivujúco pôsobili na bojovníkov a ľud. Vrchol dosiahol šamanizmus za vlády dynastie Hunnu (Xiongnu), od 209 pred Kr. po 2. storočie po Kr. V tomto období sa stal oficiálnym náboženstvom, ktoré uctievali ako panovník a vyššie vrstvy, tak i nižšie vrstvy spoločnosti. Od 2. storočia pred Kr. sa dostal šamanizmus pod vplyv budhizmu, ktorý sem začal prenikať z juhu. Napriek tomuto vplyvu si však šamanizmus zachoval prevahu ešte aj v 13. a 14. storočí po Kr., i keď počas 12. a 13. storočia bol do značnej miery ovplyvnený lamaizmom, čiže tibetským budhizmom. Takisto sem prenikali aj iné náboženstvá, čoho dôkazom je založenie až dvanástich nestoriánskych chrámov, dvoch mešít a jedného kresťanského chrámu. Tieto náboženstvá boli rešpektované, avšak ani jedno sa nestalo oficiálnym.
Konfrontácia a Adaptácia: Šamanizmus v Tieni Vplyvných Náboženstiev
Kublajchánovo upevnenie mongolského štátu a premiestnenie sídla do Číny viedlo k významnému oslabeniu a v konečnom dôsledku k pádu šamanizmu ako dominujúcej sily. Najvyšší mongolskí funkcionári začali postupne uctievať lamaizmus, čím sa zmenila duchovná orientácia elít. V 16. storočí sa lamaizmus stal oficiálnym náboženstvom mongolského štátu a šamanské rituály boli zakázané. Tieto zákazy sa týkali hlavne ľudských a zvieracích obetí, ale aj vlastnenia ongghotov, čo boli dôležité rituálne predmety. Napriek týmto zákazom šamanizmus stále prevládal medzi obyčajnými ľuďmi a v odľahlejších oblastiach. Za mandžuskej nadvlády v 17. storočí boli za uctievanie šamanizmu stanovené veľké pokuty a šamani boli dokonca vyvražďovaní, čo predstavovalo drastickú perzekúciu.
Miernejšie potláčanie šamanizmu prebiehalo vo Vonkajšom Mongolsku, kde lamaizmus prebral niektoré šamanské rituály a z príbuzenstva šamanov systematicky vychovával budúcich lamov. Týmto spôsobom sa lamaizmus snažil kooptovať a absorbovať šamanské tradície, čím oslaboval ich nezávislosť, no zároveň zabezpečoval prežitie niektorých ich prvkov. Avšak i šamani viedli boj proti lamaizmu. Ich metódy boli mnohokrát veľmi prozaické, no efektívne v zachovaní ich vplyvu a odporu. Lamaizmus preklínali, samotných lamov ohovárali, nadávali im do „holohlavých“, a často ich dostávali do situácií, kedy museli spáchať nejaký ťažký hriech. Medzi takéto hriechy patrilo napríklad zabitie zvieraťa alebo sexuálny styk so ženou, čo bolo v rozpore s mníšskymi sľubmi lamy. Okrem toho ich nahovárali na slobodný život, čomu nejeden lama podľahol, alebo schovávali ich náboženské predmety spolu s inými „nižšími“ predmetmi, ako sú topánky, ponožky, nohavice a podobne, čím devalvovali ich posvätný status.
Lamaizmus nakoniec v 18. storočí prevzal mnoho zo šamanizmu, čo viedlo k vzniku synkretických foriem náboženskej praxe. Tí šamani, ktorí začali vykonávať rituály na pozadí lamaizmu, sa nazývali žltí šamani. Z pôvodných bielych a čiernych šamanov sa následne stali čierni šamani, pričom medzi sebou sa delili podobne ako predtým na bielych a čiernych, čo odrážalo nuansy ich praxe a funkcií. Prevzatím prvkov šamanizmu sa lamaizmus zmenil a vytvorilo sa nové, tzv. "žlté" a "čierne" šamanstvo. V prvej polovici 20. storočia, s nástupom komunistického režimu v Mongolsku, boli všetky náboženstvá, vrátane lamaizmu a šamanizmu, tvrdo potláčané.
Berkechán (1256 - 1566) ako prvý prehlásil islam za štátne náboženstvo Zlatej hordy. Islamizácia prebiehala za nesúhlasu domácej aristokracie, ktorá bola vždy spätá so šamanizmom. Po jeho smrti sa islamizácia krajiny zastavila a až do roku 1312 vyznávali jeho následníci pôvodný šamanizmus. V islamizácii, tentokrát úspešne, pokračoval chán Uzbek (1312 - 1342), ktorý dokázal presadiť islam ako dominantné náboženstvo. V Čagatajovom chanáte sa v polovici 14. storočia taktiež šírila islamizácia. V Ilchanáte Hulagovi následníci postupne prešli od šamanizmu k budhizmu a nakoniec konvertovali na islam, čo ukazuje na dynamiku a zložitosť náboženských zmien v mongolských chanátoch.
Šaman: Kňaz, Liečiteľ a Sprievodca Duší
Šaman v mongolskej spoločnosti, nazývaný boo alebo v minulosti boge, pôsobil ako ústredná postava s mnohostrannými úlohami. Bol teológom a démonológom, expertom na extázu a medicinmanom, teda liečiteľom. Zároveň plnil funkciu pomocníka pri love, ochrancu obce a stád, a v neposlednom rade bol sprievodcom duší na druhý svet. Šaman sprostredkoval spojenie medzi svetom pozemským a svetom nadpozemským, komunikoval s duchmi a mal zabezpečiť, aby im títo duchovia pomáhali, prípadne neškodili. Vďaka svojmu spojeniu s duchovným svetom mohol šaman predpovedať i budúcnosť, čo mu dodávalo autoritu a rešpekt v spoločenstve.
Šamanské schopnosti sa často dedili, a to nielen v otcovskej, ale aj v materskej línii, čo naznačuje dôležitosť genetického predpokladu pre túto úlohu. Mohli sa však tiež nadobudnúť, a to buď spontánne - často prostredníctvom silného zážitku alebo "volania" - alebo na základe osobného rozhodnutia a dlhého učenia. U potenciálneho šamana často nastala istá zmena správania, ktorá ho predurčovala na túto cestu. Nezriedka mohlo ísť aj o záchvaty sprevádzané stratou vedomia, avšak šamanizmus sa nedá vysvetliť len duševnou poruchou. Neuropatia sa totiž nevyskytovala u všetkých šamanov, a tí šamani, ktorí ňou trpeli, sa stali šamanmi práve preto, že sa z nej vyzdraveli a prekonali ju, čím získali jedinečné pochopenie pre utrpenie a liečenie. Aby však takýto človek mohol byť uznaný za šamana, musel podstúpiť dvojitú iniciáciu, ktorá potvrdzovala jeho schopnosti a pripravenosť. Pri výbere šamana mal zrejme dôležitú úlohu aj jeho vek, symbolizujúci múdrosť a skúsenosti. Samotná existencia šamanov vychádzala z kultu uctievania predkov. Ľudia sa obracali na duchov svojich predkov prostredníctvom šamana, ktorý tým nadobudol v spoločnosti významnú funkciu. Na ňom záležalo, či bude jeho kmeň prosperovať alebo nie, čo svedčí o jeho kľúčovej úlohe pre blaho celého spoločenstva.
Rituálny Odev a Nástroje Šamana
Oblečenie šamana a šamanky sa nijako zásadne nelíšilo, čo naznačuje rovnosť pohlaví v ich duchovnej roli. Pozostávalo z tradičného obradného kaftanu, z ktorého viseli dlhé strapce, symbolizujúce možno vlasy duchov alebo prepojenie s iným svetom. Na odev mali pripevnené množstvo zrkadielok (toli) a kovových platničiek. V zrkadielkach bývali pomocní duchovia, a zároveň slúžili na ochranu pred zlými duchmi, odrážajúc ich negatívnu energiu. Cez tento odev mal šaman prehodenú zásteru z dlhých pásov visiacich z opasku širokého približne 20 cm, ktorá mohla predstavovať symbolické spojenie so zemou alebo s predkami. Hlavu mu väčšinou pokrýval klobúk alebo kapucňa s pierkami, stužkami alebo kovovými parohami, čo mohlo odkazovať na zvieracích sprievodcov alebo na jeho šamanskú transformáciu.
K šamanovi neodmysliteľne patrila fúkacia harmonika (huur), palica (tayag) a veľký, zväčša okrúhly bubon (henggereg). Aj v bubne takisto sídlili pomocní duchovia, a jeho zvuk bol kľúčový pre navodenie tranzu a komunikáciu s duchovným svetom. Veľká dôležitosť bola prikladaná paličkám na bubnovanie (orbo), ktoré sa nazývali aj šamanovým žezlom, čo podčiarkuje ich posvätný význam. Na jednom konci mali ornament v tvare konskej hlavy, symbolizujúci rýchlosť a silu, a na druhom konci mali vyrezávané kopyto, čo poukazovalo na spojenie so zvieracou ríšou a cestovanie medzi svetmi. Nezriedka však bola palička obtiahnutá haďou kožou a na jednom konci mala pripevnené farebné kúsky látky, ktoré pri bubnovaní imitovali kmitajúci hadí jazyk, čo symbolizovalo múdrosť a transformáciu. Ďalším dôležitým artefaktom šamana bol takzvaný ongghon (pl. ongghot). Bol to bábka vyrobená väčšinou z plsti, ktorá predstavovala obraznú podobu ochranného ducha. Týmito duchmi mohli byť duchovia dávno mŕtvych šamanov a šamaniek, ale aj iných ľudí, teda ich predkov, ktorí poskytovali ochranu a radu.
Medzi kľúčové šamanské rituálne praktiky patril exorcizmus démona, ktorý spôsobuje zlo alebo choroby. Šaman v takom prípade vyšle ochranného ducha, ktorý bojuje so zlým duchom, aby ho vyhnal a obnovil harmóniu. Dôležitá bola aj recitácia magických formul pre stáda, deti, lovcov a podobne s cieľom uchrániť ich pred chorobami, nešťastím a inými nepriaznivými vplyvmi. Šamani tiež praktizovali proroctvo, pri ktorom sa často používala lopatka z ovce ako nástroj pre veštenie a získavanie vhľadov do budúcnosti.
Prežitie a Obroda Šamanizmu v Súčasnosti
Šamanizmus Mongolov má hlboké korene siahajúce až do doby kamennej. Počas tisícročí sa vyvíjal, neustále prijímal nové prvky z rôznych okolitých náboženstiev, avšak neustále si zachoval podstatu náboženstva nomádov. Táto podstata je úzko spätá s prírodou a pastierstvom, čo odráža životný štýl mongolských kmeňov. V 16. storočí bol takmer premožený budhizmom, konkrétne lamaizmom, a pod jeho vplyvom sa šamani rozdelili na žltých a čiernych, čo bol významný míľnik v jeho vývoji a adaptácii.
Napriek historickým prekážkam a zákazom šamanských rituálov v minulosti, šamanizmus v Mongolsku prežil až do súčasnosti. Dokázal prežiť dokonca aj éru komunizmu, a to na rozdiel od budhizmu, ktorý v tomto období stratil všetok svoj vplyv a bol do značnej miery potlačený. Dnešná forma šamanizmu v Mongolsku je výsledkom komplexného zlúčenia pôvodného šamanského náboženstva s prvkami lamaizmu, ktoré doň začali systematicky prenikať v 18. storočí. S opätovným zavedením demokracie koncom 20. storočia zažíva šamanizmus v Mongolsku výraznú renesanciu a návrat do verejného života, čím potvrdzuje svoju pretrvávajúcu vitalitu a význam pre mongolskú kultúru a identitu.
tags: #kmen #vyznavajuci #samanizmus