Ľuboš Václavek je rehoľný kňaz z Kongregácie Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie, ktorý sa už niekoľko rokov intenzívne venuje službe modlitieb exorcizmu. Spolu so spoločenstvom Bethany vedie modlitbové stretnutia a semináre zamerané na vnútorné uzdravenie a oslobodenie. Jeho pôsobenie je naplnené hlbokým pochopením komplexnej povahy ľudského utrpenia a Božieho milosrdenstva, pričom ho pápež František vymenoval za misionára milosrdenstva. Táto služba predstavuje jedno z úžasných Božích tajomstiev a jeho nekonečnej lásky.
Božie tajomstvá a vnútorné zranenia v modernej dobe
Svätý otec Benedikt XVI. poukazuje na to, že dnešná doba trpí na neprítomnosť Boha. Niežeby Boh nebol prítomný, ale ľudia ho často vytesnili zo svojho života. Toto vytesnenie prináša nekalé ovocie: človek vnútorne trpí a zraňuje seba i svojich najbližších. Tieto vnútorné zranenia nie sú vždy viditeľné navonok, ale často sa prejavujú v našich reakciách a postojoch. Niekedy je náš ľudský a duchovný rast zablokovaný práve takýmto zranením, čo vedie k stagnácii.
Hľadanie koreňa zranenia: Od následkov k príčinám
Proces vnútorného uzdravenia si vyžaduje predovšetkým dobré rozlišovanie a následné hľadanie príčiny, počiatku alebo „koreňa“ zranenia. Často sa snažíme riešiť problémy akoby „z konca“, teda z toho, ako ich vnímame a prežívame. Vidíme trpké ovocie a túžime po zmene, napríklad nechceme sa už hnevať alebo zle reagovať. Avšak, keď človek ide na koreň veci, nachádza skutočné príčiny. Môže zistiť, že situácia nie je len jeho zavinením, ale že do nej zasiahli aj ľudia, ktorí mali nad ním autoritu.
Útok na autoritu a prvotné zranenia láskou
Žijeme v dobe, kde sa útočí nielen na zdravú rodinu, ale na každú formu autority - autoritu zverenú rodičom, učiteľom, politikom či iným civilným predstaviteľom. Prvou a najdôležitejšou autoritou nad nami sú rodičia. Keď hovoríme o vnútornom zranení, podstatou je často nedostatok lásky. Prvé zranenia môžu vzniknúť už pri počatí dieťaťa, počas tehotenstva, vtedy, keď dieťa nie je prijaté rodičmi a blízkym okolím, alebo dokonca nie je prijaté jeho pohlavie. Dieťa môže byť zranené, ak je matka, ktorá ho nosí pod srdcom, nahováraná na potrat.
Ďalšie zranenia prichádzajú v ranom detstve a dospievaní. Jedným z prvých častých zranení je, keď dieťa nielenže neprijímalo rodičovskú lásku, ale ani nezažilo manželskú lásku svojich rodičov. Pre dieťa je mimoriadne dôležité vnímať vzájomnú lásku rodičov, ich vnútorné zjednotenie. Dieťa, ktoré toto zažíva, automaticky cíti prijatie, istotu a je zahrňované láskou.
Spektrum vnútorných zranení
Medzi najčastejšie patria emocionálne nestabilné vzťahy rodičov, otcovské a materské zranenia prameniace z podceňovania, porovnávania, perfekcionizmu, ponižovania, ako aj psychické a sexuálne zneužívanie. Ďalej sem patria závislosti, samovraždy blízkych, rozvody rodičov a dokonca aj rôzne formy otvorenia sa a spolupráce so zlým duchom, najmä v oblasti okultizmu, alternatívnych liečiteľov alebo zotrvávania v stave ťažkého hriechu.
Trojnožka ľudskej existencie: Telo, duša a duch
Celá téma vnútorného uzdravenia alebo oslobodenia je komplexná, rovnako ako je komplexný samotný človek. Ľudský život môžeme vnímať na troch základných úrovniach: telesnej, psychickej a duchovnej. Tieto tri zložky tvoria akúsi základnú „trojnožku života“, nevyhnutnú pre stabilitu a rast. Horolezci majú zlaté pravidlo - potrebujú tri oporné body, aby vyliezli po skale. Fyzika pozná trojnožku ako stabilný podstavec, napríklad statív pre kameru alebo fotoaparát, ktorý môže stáť na nerovnom teréne.
Rozlišovanie medzi zranením, psychickou poruchou a pôsobením Zlého
Dnes sa často za všetkým vidí pôsobenie Zlého, čo platí aj pri rozlišovaní vnútorného zranenia a jeho príčiny. Je však veľmi potrebné neredukovať jednu stránku na úkor druhej a rozlišovať, kedy ide o vnútorné zranenie, kedy o psychickú poruchu či nezrelosť, a kedy trpí telesná schránka človeka. Samozrejme, všetky tieto tri zložky sa prelínajú a nedajú sa úplne oddeliť.
Ďalšou dôležitou poznámkou je, že nie vždy ide o priame pôsobenie Zlého. Hoci je v mnohom „zapletený“, pretože zo závisti chce sužovať a ničiť človeka, v mnohých prípadoch, keď človek rozlišuje, príde na to, že ide o normálnu súčasť nášho života: bolesť, utrpenie, psychická nevyrovnanosť či vyčerpanosť. Celý náš život je proces „povolaný“ k rastu, ktorý zahŕňa aj tieto aspekty.
Božia milosť a sviatosti ako nástroje uzdravenia
Na duchovnej úrovni je naša prirodzenosť zranená hriechom. Boh nám však dáva sviatosti, ktoré sú najväčším darom na ceste dozrievania. Sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých sú uzdravujúcimi sviatosťami. Práve cez ne si uvedomujeme neustále dozrievanie a blízku či priamo prítomnú Božiu pomoc: „Si slabý, ale je tu moja milosť. Si hriešny, ale ja mám moc sňať z teba tento hriech.“
Vplyv spoločenstva a vzťahov na vnútorné zranenia
Naše vnútorné zranenia sú súčasťou celého priebehu nášho života. Môžeme mať napríklad v určitej etape života „poriešené“ vnútorné zranenia od otca či matky. Neskôr sa však môžu objaviť zranenia od priateľov, rovesníkov, ľudí v zamestnaní alebo z farnosti. Mnohé vnútorné zranenia pochádzajú aj z našich spoločenstiev, od partnerov, spolubratov či spolusestier v rehoľnom spoločenstve.
Odpustenie ako kľúč k slobodnému srdcu
Odpustenie je najdôležitejším vstupom do akejkoľvek modlitby uzdravenia a oslobodenia. Je priam kľúčové. Ježiš nás dôrazne pozýva, že ak zo srdca neodpustíme blížnemu, nebude nám odpustené. „Zo srdca“ znamená ísť na hĺbku všetkej bolesti, ktorá v srdci je. Diabol nemá problém povedať človeku v stave neodpustenia, aby šiel na spoveď alebo na svätú omšu, pretože vie, že ak si človek v srdci prechováva neodpustenie, živý vzťah s Bohom tam nikdy nebude. Boh nebude prebývať v srdci, kde je zatrpknutosť, zlosť, hnev, neodpustenie, závisť, žiarlivosť či nenávisť. Odpustenie otvára živý vzťah s Bohom a je začiatkom slobodného a uzdraveného srdca.
Odpustenie nie je to isté ako zmierenie
Kroky k vnútornému uzdraveniu
Závisí to od konkrétneho zranenia, ale existuje niekoľko základných krokov prípravy na modlitbu za vnútorné uzdravenie. Medzi ne patrí prestať so sebaľútosťou a obviňovaním - či už ľudí zodpovedných za naše zranenie, seba samého, alebo dokonca Boha. Ďalším medzníkom je pomenovanie zranenia a jeho správne rozlíšenie.
Ovocie vnútorného uzdravenia
Prvými „hmatateľnými“ znakmi uzdravenia sú hlboký pokoj, sloboda srdca, chuť do modlitby, túžba po sviatostiach, láska k najbližším a radosť zo života. Stávame sa otvorenejšími prijať Boží pohľad na nás samých a našu pravú identitu Božieho dieťaťa, a rozvíjať Božie dary. Krásnym ovocím vnútorného uzdravenia je aj nasledovanie Božieho Syna v ochote a trpezlivosti niesť ťažkosti a kríže, ktoré sú súčasťou nášho života. Každý človek sa potom ukáže ako nová cesta, ako chce Boh cez jeho život konať, nielen v jeho osobnom živote, ale aj v životoch iných.
Boží čas a Božie milosrdenstvo v uzdravovaní
Boh niekedy uzdraví okamžite, niekedy postupne a niekedy to uzdravenie trvá celý život. My vidíme súvislosti nášho života akoby lokálne, zatiaľ čo Boh ich vidí globálne, v celej komplexnosti našich vzťahov a všade tam, kde sme boli zranení. Každá modlitba srdcom je uzdravujúca. Možno nevidíme ovocie hneď, ale nemali by sme sa znechucovať. Modlitba za vnútorné uzdravenie je proces, v ktorom treba opakovať modlitbu a ísť do vecí aj keď po druhý či tretíkrát nič nepociťujeme.
Príbeh náhleho uzdravenia
Spomínam si na ženu okolo päťdesiatky, zasvätenú osobu, ktorá mala strašný strach z autorít, zvlášť mužov, a teda aj z kňazov. Zranenie vzniklo vtedy, keď ako malá cestovala vlakom a nejaký muž sa pred ňou obnažil. Stretol som sa s ňou v zahraničí na seminári, kde ma požiadala o modlitbu. Nemal som veľa času, ale ona naliehala, aby to bolo hneď teraz. Privolil som, aj keď som vedel, že mám na modlitbu len pár desiatok sekúnd. Po asi 30 sekundovej modlitbe z nej naraz spadlo celoživotné bremeno a ona tam šťastne tancovala. Niekedy sa dejú aj takéto náhle uzdravenia, Boh vie prečo. Možno si pripravoval jej srdce už dlhšie na tento moment. No poväčšine sa takéto uzdravenia nedejú ako na páse.
Bezproblémový život ako omyl
Ľudia dnes majú radi zjednodušené veci a návody, rýchle riešenia problémov. Dokonca presvedčenie, že každý problém musí byť vyriešený a náš život má byť bezproblémový, je veľkým omylom. Boh túži po každom ľudskom srdci, preto prvé a základné uzdravenie je slobodný a milujúci vzťah s Ním. Ak človek hľadá len to, že mu niekto iný pomôže s uzdravením a oslobodením, veľa sa toho neudeje.
Hĺbka osobnej spolupráce a možná lekárska pomoc
Ísť do hĺbky znamená, že sa budeme musieť otvoriť, obnoviť každú zranenú spomienku, prejsť bolesťou, spolupracovať s Božou milosťou, a ak je to potrebné a nevyhnutné, otvoriť sa aj odbornej lekárskej pomoci.
Miesto kríža a utrpenia v ľudskom živote
Miesto kríža a utrpenia v ľudskom živote spočíva v poznávaní Božej vôle. Keď sa spoločne modlíme, človek je vyzvaný k tomu, aby vedel prijať predovšetkým Božiu vôľu. Niekedy položím otázku: „Veríš tomu, že ťa Ježiš môže uzdraviť a oslobodiť?“ Ak povie úprimne: „Áno“, viem, že môžem položiť ďalšiu otázku: „Chceš to?“ „Áno“. Potom ale nasleduje otázka: „Prijmeš aj Božiu vôľu slobodne, teda či ťa teraz uzdraví tak, ako On chce?“ Tam sa môžu začať lámať veci, pretože človek musí „podvoliť“ svoju vlastnú vôľu a vložiť sa do Božej vôle. Nechať Jeho konať ako a kedy chce. Je to práve Ježišovo posolstvo o pôsobení Ducha Svätého v živote tých, ktorí sa Mu otvorili: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.“
Prijatie Božej vôle nie je pasívne či apatické, takzvaný „kvietizmus“, teda pasívne odovzdanie sa do Božej vôle a „ničnerobenia“. Cestu nám ukázal Ježiš na kríži, keď sa úplne odovzdal do Otcovej vôle so slovami: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
Prijatie ako forma uzdravenia
Ďalším momentom pri vnútornom uzdravovaní je prijatie. V nemocnici, kde som pôsobil ako kaplán, som videl, že človek, ktorý prijal svoju chorobu, a mohla to byť aj smrteľná, napríklad onkologická choroba, sa buď lepšie a rýchlejšie liečil, alebo s väčším vnútorným pokojom vedel prijať údel svojej choroby. Áno, aj vo vnútornom zranení to funguje podobne. Vedieť prijať Božiu vôľu, vedieť prijať, že aj toto zranenie, ktorým človek prešiel, môže pomôcť nielen jemu, ale mnohým. Je to poklad, z ktorého sa dá vždy vyberať pre tých, ktorí prechádzajú zranením.
Svedectvo uzdravených: Pomoc druhým
Kto môže pomôcť v manželskej kríze? Často sú to tí, ktorí sami prešli manželskou krízou či rozpadom manželstva a po úplnom uzdravení sa stávajú v tejto oblasti odborníkmi. Kto najviac pomáha ľuďom, ktorí boli závislí na drogách? Samotní tí, ktorí prešli závislosťou na drogách. Sú to ľudia, ktorí zažili svoje morálne i ľudské dno. Po uzdravení sú povolaní pomáhať druhým. Veľmi krásne vnútorné uzdravenie je v stretnutí Ježiša a Samaritánky: ona sama bežala a hovorila ľuďom, koho stretla. Presne tak.
Požehnanie uzdraveného srdca
Ako som už spomenul, cez jedného zraneného človeka vstupujú ďalšie zranenia do tohto sveta. Takisto platí, že cez jedno uzdravené ľudské srdce Boh uzdravuje ďalších, dokonca mnohých. Tak ako cez jednu zranenú dušu môže vstúpiť prekliatie, tak cez jediné uzdravené ľudské srdce vstupuje nové požehnanie pre tento svet. Je to síce mravenčia práca, ktorá sa môže zdať bezvýznamná, ale nie je to tak. Svätý Otec Benedikt XVI. nádherne píše v encyklike Spe Salvi o takejto spolupatričnosti: „Naše životy sú medzi sebou v hlbokom spoločenstve a prostredníctvom mnohotvárnych vplyvov sú jeden s druhým spojené. Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom. Preto môj príhovor za druhého nie je mu cudzí, nie je niečím vonkajším, a to ani po smrti.“
Typy uzdravenia a oslobodenia
Niektorí ľudia sa môžu príliš zamerať na seba, alebo spájajú uzdravenie len s telesným uzdravením, psychologickým pokojom, či poriešením problémov vo vzťahoch, v práci alebo v podnikaní, a nemusia uchopiť podstatu uzdravenia, ktorá spočíva vo vzťahu s Bohom, v láske. Podľa jednej špecifikácie sa dá uzdravenie rozdeliť na niekoľko typov.
Na prvom mieste je naša spása. Toto prvé uzdravenie spočíva v tom, že vieme v láske a slobode rozvíjať svoj život, dokážeme spolupracovať s Božou milosťou na vlastnej spáse a zároveň žijeme vo vedomí a v nádeji, že budeme spasení. Ježiš hovorí o prítomnosti Božieho kráľovstva, ktoré netreba hľadať niekde ďaleko od nás, ale objaviť ho medzi nami.
Ďalším uzdravením je uzdravenie zranených spomienok. To znamená, že nesieme vo svojom živote určité zranené spomienky či udalosti, ktoré ovplyvňujú naše myslenie, rozhodnutia, postoje a reakcie. Ak zranenia z minulosti určujú náš súčasný a budúci priebeh života, je to veľmi dramatický, a často aj tragický život.
Nasleduje fyzické uzdravenie, ktoré je vždy tajomstvom, prečo a ako Boh koná. On jediný má moc uzdraviť.
Napokon je to oslobodenie od zlého ducha. Trvalý ťažký hriech, nekonanie pokánia, účasť na modloslužbe, okultizme a podobne sú vstupnou bránou zlého, takže prežívame nadmerné pokušenia, útoky a útlaky zlého, vyrušovanie, zamorenie, až po posadnutie vôle, tela, citov.
Toto sú typy uzdravenia a oslobodenia. Znova podčiarkujem múdrosť rozlišovania a to, že je dobré, chvályhodné a spásonosné, keď si človek, ktorý vchádza do niektorého z týchto uzdravení, pomenúva a zadefinuje, čo hľadá. Podľa mňa sú hierarchicky usporiadané od toho najdôležitejšieho - spásy. Ak žijeme vo vedomí, že sme vykúpení a rastieme vo svätosti na ceste ku spáse, uchopíme v podstate náš časný, ale i večný život. Ostatné sú tiež dôležité a viac-či menej môžu ísť do popredia alebo úzadia v našom živote, ale nie sú najdôležitejšie.
Hriech ako prekážka spásy a nekonečné Božie milosrdenstvo
To, čo podľa Božej spravodlivosti najviac bráni spáse, je ťažký, smrteľný hriech. Božie milosrdenstvo je však nekonečné a pre nás ťažko pochopiteľné, zvlášť pre tých, ktorí ho zakúsili cez odpustenie hriechov. Ide o skutočnosť lásky bez hraníc. Svätý Otec František hovorí, že milosrdenstvo nie je iba čin milosrdného Otca, ale milosrdenstvo sa stáva kritériom tých, ktorí sa nazývajú Jeho pravými deťmi.
Exorcizmus ako skutok milosrdenstva
Preto aj služba oslobodenia od posadnutia cez modlitbu exorcizmu je hlbokým skutkom milosrdenstva pre sužovaného človeka, a nie ako je dnes vnímaná ako senzácia, divadlo, či pútavá téma na knihu alebo film. Práve cesta oslobodenia od posadnutosti či zviazanosti je cestou milosrdenstva Boha a pokánia človeka, cestou, keď nad celým svojím životom vyvýšime Boha ako Jediného Pána, Vykupiteľa a Spasiteľa. Posadnutosť je jeden z najväčších útokov na slobodu človeka.
Svätyne ako centrum uzdravenia srdca
Cirkev nás nádherne učí a vedie k dôležitosti dvoch sviatostí: sviatosti zmierenia a sviatosti Eucharistie. Najdôležitejšie uzdravenie nášho srdca sa deje vo sviatosti zmierenia. Prežiť a nanovo bytostne zažiť, že Božia milosť nás uzdravuje a oslobodzuje od hriechu.
Odpustenie nie je to isté ako zmierenie
Rozlišovanie a pomoc v prípade posadnutia
V prípade podozrenia na utlak alebo posadnutie zlým duchom je dôležité rozlišovať prejavy, ktoré sa môžu podobať psychickým ochoreniam. Preto exorcisti zvyčajne ako prvé skúmajú psychické zdravie človeka. Ak je človek psychicky v poriadku, potom sa rieši exorcizmus. V prvom rade by mali všetky dospelé osoby v domácnosti žiť sviatostným životom. Za duše v očistci sa dávajú slúžiť sväté omše. Tieto duše môžu prosiť o modlitbu, ale nie spôsobom, ktorý „tyranizuje“ obyvateľov domu. To je často dielo zlého ducha. Ak prejavy počuje či vidí len jedna osoba, je dôležité zvážiť možnosť zvukových bludov alebo psychického ochorenia. Ťažký hriech môže byť vstupnou bránou zlého ducha do domu, aj keď bol vysvätený. Preto je dôležité, aby dospelí obyvatelia domu, kde sa prejavujú nadprirodzené veci, žili sviatostným životom, čo zahŕňa aj sviatostné manželstvo a pravidelnú spoveď s rozhodnutím žiť v Božom požehnaní. Odporúča sa dobré spovedné zrkadlo a dôkladná príprava na spoveď.