Banská Štiavnica, historické slobodné kráľovské banské mesto na strednom Slovensku s výrazne multikultúrnou minulosťou, predstavuje jedno z najvzácnejších kultúrnych centier krajiny. Mesto je mestská pamiatková rezervácia od roku 1950 a zároveň centrom chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy, vyhlásenej 22. septembra 1979 na rozlohe 77 630 ha. Dňa 11. decembra 1993 bolo mesto zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Banská Štiavnica leží vnútri kaldery, ktorá vznikla zhruba pred 13,5 miliónmi rokov prepadnutím jadra Štiavnického stratovulkánu v Panónskom mori po sérii jeho erupcií, ktoré vytvorili okolie dnešného mesta nazývané Štiavnické vrchy v južnej časti stredného Slovenska.
Geologický pôvod a prírodné danosti
Hrebeň kaldery vytvára prirodzenú ochranu centrálnej oblasti Štiavnických vrchov. Najvyšší vrch pohoria sa nazýva Sitno (1 009 m n. m.). Z geologického hľadiska budujú Štiavnické vrchy andezity, ryolity, brekcie a tufy. Územie je bohaté na výskyt minerálov; na rudnom poli v okolí Banskej Štiavnice bolo opísaných vyše 120 rudných žíl, ktoré obsahujú okolo 140 druhov a odrôd minerálov. Pestré geologické zloženie sa odráža i v pestrosti miestneho reliéfu. Prevažuje vrchovinový a hornatinový rázsochovitý reliéf, nižšie s prechodom do rezanej pahorkatiny. V meste pramení rieka Štiavnica (prítok Ipľa) dlhá 54,6 km, ktorej takmer celý tok sa na území mesta v súčasnosti nachádza v podzemí (slúži ako kanalizačný zberač), na povrch sa dostáva až v dolnej časti mesta. V čase vzniku mesta však tiekla po povrchu a dala mestu meno.
Terra Banensium: Zem baníkov
Územie mesta bolo osídlené Keltmi už v 3. - 2. storočí pred Kr., ktorí tu ťažili zlato. Z roku 1156 je najstaršia písomná zmienka, ktorá spomína terra banensium - zem baníkov. Banskoštiavnický rudný revír v ťažbe striebra od 13. až do konca 18. storočia bol v niektorých obdobiach najproduktívnejším v Európe a aj v ťažbe zlata patril k najvýznamnejším producentom. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska; z roku 1217 je prvý písomný dôkaz o ťažbe striebra na území mesta, roku 1238 dostalo mesto mestské privilégiá kráľovského mesta a z roku 1275 pochádza prvá listina opatrená mestskou pečaťou. Osud mesta je úzko spätý s bohatými nálezmi drahých kovov, najmä striebornej rudy. Štôlňa Glanzenberg vedie popod centrum Banskej Štiavnice.
Architektonické dominanty a sakrálne stavby
Najviac pamiatok sa v Banskej Štiavnici sústreďuje do priestoru medzi Trojičným a Radničným námestím. Obe námestia oddeľuje gotický Kostol sv. Kataríny z konca 15. storočia a budova radnice so štíhlou hodinovou vežou. Kostol Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne trojloďová románska bazilika sv. Mikuláša z 30. rokov 13. storočia, prešiel po požiari v roku 1806 klasicistickou prestavbou. Rímskokatolícky kostol sv. Kataríny je neskorogotická halová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria z rokov 1488 - 1500. V interiéri sa nachádza bohatý inventár, kamenná krstiteľnica zo 16. storočia, kríž z 15. storočia a neskorogotická socha Madony, dielo Majstra MS. Ďalšou významnou sakrálnou pamiatkou je evanjelický kostol, klasicistická halová stavba z rokov 1794 - 1796.
Zámky ako protiturecké pevnosti
Na protiľahlom kopci stojí od roku 1571 Nový zámok, ktorý sa takisto využíva na muzeálne účely. V rokoch 1546 - 1559 bol prestavaný farský kostol na dnešný Starý zámok, ktorý slúžil ako protiturecká pevnosť. Piargsku bránu, jedinú dodnes zachovanú časť mestského opevnenia navrhnutého talianskym inžinierom Ferraboscom, postavili v roku 1554. Spolu s Novým zámkom chránila cestu do Banskej Štiavnice od Pukanca a bývalej Vindšachty.
Vedecký rozmach a banské školstvo
V 18. storočí sa v Banskej Štiavnici sústredilo banícke školstvo a veda. V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici Samuelom Mikovínim založená prvá banská škola v Uhorsku, roku 1763 vznikla Vysoká banícka škola, v roku 1770 premenovaná na Banícku akadémiu, prvá banská škola v Európe a najstaršia technická škola na svete. Ďalšia rozľahlá verejná budova stojí na Kammerhofskej ulici. Ide o budovu Komorského dvora (tzv. Kammerhof), ktorá vznikla v roku 1550 stavebným zjednotením niekoľkých gotických domov. Dnes je hlavnou budovou Slovenského banského múzea. Botanická záhrada sa rozprestiera v areáli historickej Baníckej a lesníckej akadémie a obsahuje okolo 250 rôznych domácich a cudzokrajných drevín.
Banská Štiavnica - Svetové dedičstvo UNESCO na Slovensku
Vodné diela - tajchy
Koncom 18. storočia bola Samuelom Mikovínim, Matejom Kornelom Hellom a Jozefom Karlom Hellom vybudovaná sústava tajchov. Tieto medzi sebou poprepájané vodné nádrže kedysi dodávali energiu pre baníctvo. Jedným z najznámejších tajchov je tajch Veľká vodárenská, ktorý sa vyznačuje krásnou vodou tyrkysovej farby a nachádza sa len 15 minút chôdze od Námestia sv. Trojice. Ďalším významným je Počúvadlianske jazero, ktoré je obľúbeným letným i zimným rekreačným strediskom a východiskom na najvyšší kopec Štiavnických vrchov Sitno.
Kultúrne tradície a súčasnosť
Banskoštiavnický Salamander bol pôvodne vážny a slávnostný sprievod poslucháčov banskoštiavnickej akadémie pri zvlášť významných príležitostiach. Po 2. svetovej vojne sa tradícia salamandrových sprievodov obnovila 10. septembra 1949 v podvečer Dňa baníkov a hutníkov. Od roku 1993 sa v tejto tradícii pokračuje každoročne v druhý týždeň mesiaca september. Banskoštiavnický Salamander je zapísaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. So študentami podobne súvisí aj Šachtág, čo je slávnostný ceremoniál prijímania baníkov do baníckeho stavu.
Povesť o štiavnických jašteričkách
Mesto Banská Štiavnica je odjakživa spájané s baníctvom. Povesť o štiavnických jašteričkách, čo dali Banskej Štiavnici do vienka jej bohatstvo a nehynúcu slávu, sa prenáša z generácie na generáciu. Veľmi dávno žil v tejto oblasti pastier Ján. Jedného dňa vyhnal stádo na pašu a na veľkej skale zbadal dve jašteričky, ktoré žiarili zvláštnym svetlom, akoby boli ukované zo striebra alebo zlata. Pastier kameň prevrátil a našiel pod ním prvú striebornú a zlatú rudu. Na tomto mieste, na vrchole kopca Glanzenberg, bolo založené nové mesto, ktoré bolo pomenované podľa pastiera, ktorý sa volal Sebenitz.
Miesto pre romantiku: Banka lásky
V Štiavnici sa nachádza svetový unikát - Banka lásky, ktorá odkazuje na lásku Andreja Sládkoviča a Maríny Pischlovej. Nachádza sa priamo v jej rodnom dome. Báseň Marína je najdlhšou ľúbostnou básňou na svete, má až 2 900 veršov a 291 strof. Patrí jej aj oficiálny svetový rekord zapísaný vo World Record Academy. Samotná Banka lásky je vytvorená z veršov tejto básne a nachádzajú sa v nej schránky, do ktorých si môžu ľudia odložiť čokoľvek spojené s láskou.
Banskoštiavnická kalvária
Banskoštiavnická kalvária patrí medzi najkrajšie barokové kalvárie Európy. Nachádza sa na kopci Scharffenberg a z centra mesta je to približne 45 minút chôdze. Zaujímavá je predovšetkým tým, že ide o netypicky koncipovaný súbor kaplniek a kostolov, zdobených reliéfmi, plastikami a nástennými maľbami. Samotná kalvária má 17 zastavení a tri kostoly: Dolný kostol, Sväté schody a Horný kostol. V roku 2007 bola zaradená na Zoznam stovky najohrozenejších pamiatok sveta.
Dopravné prepojenie a súčasný stav
Banská Štiavnica sa nachádza cca 170 km severovýchodne od Bratislavy. S výnimkou juhovýchodného prístupu zo Šiah cez Svätý Anton údolím rieky Štiavnica všetky príjazdy vyžadujú serpentínovitý prejazd cez hrebeň kaldery. Do cestnej siete je mesto priamo napojené cestou I/51 od Hronskej Breznice alebo z južného smeru od Hontianskych Nemiec. V auguste 1873 bola sprevádzkovaná úzkorozchodná železnica z Hronskej Dúbravy, ktorá je v súčasnosti známa ako Trať mládeže. Štatút okresného mesta bol Štiavnici obnovený v roku 1996, pričom baňu v Štiavnici zatvorili v roku 2001. Dnes mesto aktívne pracuje na zachovaní svojho architektonického dedičstva, pričom sa snaží prepojiť historický odkaz s modernými formami umenia a turizmu.