Osho, narodený ako Rajneesh Chandra Mohan Jain (11. decembra 1931, Kuchweda - 19. januára 1990, Puné), bol jednou z najkontroverznejších, no zároveň najinšpiratívnejších duchovných postáv 20. storočia. Jeho životný príbeh, od intelektuálne nadaného chlapca po celosvetovo uznávaného a zároveň zatracovaného gurua, je komplexnou mozaikou hľadania pravdy, ktorá presahuje hranice tradičných náboženských systémov.
Formovanie osobnosti a cesta k osvieteniu
Osho sa narodil do džinistickej rodiny v indickom štáte Madhjapradéš. Prvých sedem rokov života strávil u svojich starých rodičov, ktorí mu poskytovali naprostú voľnosť a plne ho podporovali v jeho úsilí dobrat sa pravdy o živote. Po dedkovej smrti sa Osho odsťahoval k svojim rodičom do Gadarwary. Tam ho nasledovala i jeho babička, ktorá bola celý svoj život jeho šľachetnou priateľkou a ktorá sa považovala za jeho žiačku.
Už vo veku štrnástich rokov zažil Osho svoje prvé satori. V nasledujúcich rokoch sa jeho pokusy s meditáciou prehlbovali, pričom intenzita duchovného hľadania zanechala stopy na jeho fyzickom zdraví. Rodičia i priatelia sa strachovali o jeho život. 21. marca 1953, vo veku dvadsiatich jedného rokov, dosiahol Osho osvietenie, najvyšší vrchol ľudského vedomia. Ako sám uvádza, týmto okamihom skončilo obdobie jeho vonkajšej biografie a od tej doby žije v súlade s vnútorným zákonom života bez vedomia vlastného ega. V roku 1956 promoval z filozofie na univerzite v Saugaru. Neskôr vyučoval na Vysokej škole sanskrtu v Rajpure a v roku 1958 prijal miesto profesora filozofie na univerzite v Jabalpure.
Duchovný učiteľ a cesta na Západ
V šesťdesiatych rokoch putoval Osho po Indii ako verejný rečník. Odhaľoval pokrytectvo ľudí, ktorí sú pri moci, a ich úsilie zabrániť človeku, aby dosiahol svojho najvlastnejšieho ľudského práva - práva byť sám sebou. Pre neskrývanú kritiku tradičných náboženstiev, spoločnosti a otvorenosť svojich prehovorov sa stal veľmi kontroverzným. Prosadzoval mimo iného aj otvorenosť a detabuizáciu sexu, čo mu v indických a neskôr medzinárodných médiách vynieslo prezývku „sexuálny guru“.
V roku 1970 sa na čas usadil v Bombaji, kde začal prijímať prvých žiakov, tzv. sannjásinov, a stal sa duchovným učiteľom. V roku 1974 sa presunul do Puné, kde založil ášram, ktorý zanedlho prilákal mnoho ľudí zo Západu. Oshovo chápanie „zrieknutia sa“ bolo radikálne odlišné od tradičného východného pohľadu. Pre neho to nebol materiálny svet, ktorého by sme sa mali zrieknuť, ale naša minulosť, podmienenosť a systémy viery, ktoré sa predávajú z generácie na generáciu.
V 80. rokoch sa Oshovo pôsobenie presunulo do USA, kde v štáte Oregon založil mezinárodnú komunitu Radžníšpuram. Neúrodná a zpustošená pôda sa pred očami menila z púšte v zelenú oázu, ktorá brzy uživila mestečko o 5 000 obyvateľoch a zároveň sa stalo ekologickým modelom pre ostatný svet. Avšak, vedenie komunity sa dostalo do konfliktov s miestnym obyvateľstvom a následne čelilo obvineniam z nelegálnych aktivít. Osho bol v roku 1985 zatknutý a po súdnej dohode deportovaný z USA.
Dynamická meditácia a filozofia „Zorba Buddha“
Oshovo učenie stojí na skutočnom osobnom prežitku, ktorý stojí za všetkými jeho slovami a je dosiahnuteľný iba pomocou bdelej pozornosti - meditácie. Osho nikdy nenapísal žiadnu knihu; všetky jeho diela vznikli prepisom audio záznamov jeho prehovorov.
Jedným z kľúčových prínosov je jeho „dynamická meditácia“, fyzické cvičenie vedúce k vnútornej koncentrácii. Pozostáva z niekoľkých fáz: prudkého dýchania, katarzie (uvoľnenia kontroly), skákania s výkrikom „Hu“, zastavenia v pohybe a následného úplného uvoľnenia. Tento proces má za cieľ ukludniť myseľ skrze očistu.
Osho hlásal vznik „nového človeka“, kombinácie múdrosti Západu i Východu, ktorého nazval „Zorba Buddha“. Mal na mysli človeka, ktorý si bohémsky užíva pozemských radostí (ako Grék Zorba) a zároveň pátra po duchovnej hĺbke a prozrení (ako Gautáma Buddha).
Fenomén smrti a literatúra o konečnosti
V knihe „O životě a smrti“ Osho bez zábran hovorí o téme, ktorú spoločnosť často tabuizuje. Tvrdí, že pokiaľ chcete naozaj žiť, musíte sa vyrovnať aj s myšlienkou na smrť. Kniha poskytuje hlbokú, nádhernú inšpiráciu a vzbudzuje vo čitateľovi túžbu po plnom živote. Osho tu rozpráva o strachu zo smrti a starnutia, o bolesti, meditácii a prázdnote. Zamýšľa sa nad tým, či existuje život po smrti, nebo a peklo.
„Já vám žádnou útěchu neposkytnu. Neřeknu vám: ‚Duše je věčná. Nebojte se, nikdy nezemřete. Zemře pouze tělo.‘ Vím, že je to pravda, ale na tuhle pravdu musí každý přijít sám,“ píše Osho. Smrť si podľa neho zasluhuje najhlbšiu úctu, práve tak, ako narodenie. Osho skúma prepojenie duše a tela, neviditeľného a hmotného, a vysvetľuje, ako sa treba správať, keď niekto zomiera. Zaujímavé je napríklad aj rozprávanie o reinkarnácii a o tom, prečo túto dôležitú skutočnosť zamlčal Ježiš, Mojžiš i Mohamed.
Záver pozemskej cesty
V druhom januárovom týždni roku 1990 Oshovo telo viditeľne zoslablo. 19. januára 1990 mal nepravidelný pulz. Keď sa ho lekár opýtal, či má pripraviť všetko pre srdcovú resuscitáciu, Osho odpovedal: „Ne, nechte mě jít. Existence rozhodla, že nadešel čas.“ V 5 hodín popoludní opustil svoje telo.
Osho (Bhagwan Shree Rajneesh) sa nikdy nenarodil a nikdy nezomrel, len navštívil Zem. Na otázku v roku 1980, čo sa stane, keď opustí svoje telo, odpovedal: „Rozplynu sa vo svojich ľuďoch. Tak ako možno ochutnať more z rôznych miest, pritom je všade slané, budete môcť vnímať kohokoľvek z mojich sannjásinov a nájdete rovnakú chuť: chuť Požehnaného.“
Jeho odkaz ostáva prítomný v tisíckach prepísaných prednášok, ktoré naďalej inšpirujú ľudí hľadajúcich cestu k sebapoznaniu a vnútornej slobode, ďaleko od dogiem a inštitucionalizovaných vierovyznaní. Osho nám neustále pripomína, že kvality ako láska, vedomie, oslava a veselie sú tým jediným, čo skutočne definuje ľudskú existenciu.