Svet opery, rovnako ako príroda, je plný fascinujúcich postáv, ktoré odrážajú ľudské emócie, túžby a konflikty. Tieto postavy, často zahalené v mystike a dráme, môžu byť inšpirované rôznymi aspektmi života, od dobrodružných výprav až po historické udalosti. Tento článok sa ponorí do hlbín operného sveta a preskúma jeho rozmanité postavy, pričom sa dotkne aj menej tradičných inšpirácií, ktoré formujú tieto umelecké diela.
Dobrodružstvo a objavovanie: Od Hooverovej priehrady po Zlaté Hot Springs
Niektoré operné príbehy môžu čerpať inšpiráciu z moderných dobrodružstiev a objavovania. Predstavte si zážitok z VIP kempovania pri Hooverovej priehrade, ktorý ponúka ponorenie sa do Čierneho kaňonu. Tento zážitok umožňuje stráviť extra 6 až 12 hodín v kaňone, objavovať geotermálne vodopády a horúce pramene. Na výlete Hoover Dam Kayaking Trip máte dostatok času na prieskum a zlaňovanie pri geotermálnych vodopádoch Boyscout Canyon a Goldstrike Hot Springs, ako aj pri Golden Steamy Shower.
Pre dobrodruhov, ktorí milujú kajakovanie a kempovanie mimo vyšliapaných ciest, je to ideálna príležitosť. Hľadanie kempingu blízko Las Vegas môže byť zvýhodnené z hlavnej ceny. Po dni plnom kajakovania a objavovania môžete stráviť noc v Arizona Hot Springs, kde si môžete oddýchnuť v prírodných horúcich prameňoch a preskúmať okolie. Na tomto výlete navštívite svetoznáme prírodné horúce pramene ako Infinity Hot Springs, Sauna Cave, Boyscout Canyon a Goldstrike Hot Springs. Radosť je v samotnej ceste, v tomto hľadaní pokladu.
Pražské uličky a historické námestia: Vychádzka po stopách histórie
Napriek dobre fungujúcej doprave by bola obrovská škoda nespoznávať mesto peši. Preto si obujte pohodlné topánky, ktoré oceníte po stúpaní do strmých kopcov a brázdení kľukatých dláždených uličiek. Existujú tipy, ako si prehliadku Prahy užiť na maximum za krátky čas a spoznať z jej topiek čo najviac.
Prehliadka sa začína v skorých ranných hodinách na Václavskom námestí. Buďte na chvíľku Pražanmi - obľúbeným stretávacím bodom je dominanta námestia, Myslbekova jazdecká socha sv. Václava. Toto miesto má pre Čechov osobitný význam. V novodobej histórii bolo svedkom všetkých prelomových udalostí v dejinách krajiny. Vyhlásenie Československej republiky pripomína dátum vyrytý do podstavca. Nástup socializmu sovietskeho typu bol odtiaľ zvestovaný vo februári o 30 rokov neskôr. V roku 1969 sa tu upálil študent Ján Palach. V pamäti zostávajú dodnes aj demonštrácie na jeseň roku 1989, ktoré vyústili do Zamatovej (Nežnej) revolúcie a zvrhnutia vtedajšieho politického režimu. Okrem protestných akcií sa na Václavskom námestí konajú aj oslavy a iné masové zhromaždenia, čo nie je prekvapujúce vzhľadom na jeho veľkorysé dispozície s rozmermi 750 m v dĺžke a približne 60 m v šírke. Na vrchole Václavského námestia tróni Národné múzeum, najväčšie v Českej republike! Interiér zaujme predovšetkým bohatou mramorovou výzdobou a panteónom pod kupolou, do ktorého sa vchádza najkrajšími dverami v celej budove. Sú tu umiestnené busty a sochy českých učencov, umelcov a spisovateľov.
Námestie sa presúva ďalej a schádza sa svahovitým Václavským námestím. V 14. až 19. storočí sa námestie označovalo ako Konský trh. Za pôvodným názvom netreba hľadať nič iné ako praktické dôvody - obchodovalo sa tu s koňmi, senom, trávou a obilím. Plynulo sa pokračuje do jednej z najvýznamnejších ulíc mesta - Na Příkopě. Pozornosť zbystríme pri Slovanskom dome na pravej strane ulice. Klasicistická budova susediaca s Českou národnou bankou je centrom spoločenského, kultúrneho a obchodného života. Areál udomácňuje kancelárie, obchody, kaviarne, reštaurácie a multikiná. Toto miesto je, pokiaľ ide o premiéry filmov, akýmsi pražským Odeonom. Predtým, ako zahneme do ďalšej z ulíc dotvárajúcich pavučinku cestičiek pešej zóny, pristavíme sa pri dvoch neopomenuteľných bodoch.
Najprv si kúsok nadídeme, aby sme neskrývane mohli obdivovať veľkolepú budovu v secesnom štýle - Obecný dom. Václav IV. ju nechal postaviť na konci 14. storočia. Na spestrenie dní pre panovníkov komplex zahŕňal aj kúpele, záhrady a dokonca levinec. Králi sa presídlili na Pražský hrad až o jedno storočie neskôr - na podnet Vladislava Jagellonského. Miesto bolo východiskom korunovačných sprievodov kráľov a literatúra ho označuje aj ako začiatok tzv. Kráľovskej cesty. Súčasná podoba Obecného domu z roku 1911 je výsledkom architektonickej súťaže, ktorú vyhrali architekti Antonín Balšánek a Osvald Polívka. Vyložene reprezentatívny ráz tohto objektu slúžil od jeho vybudovania na hostenie najvýznačnejších spoločenských akcií. Budova má asi 1 240 miestností a sál s ohurujúcou výzdobou od obloženia z mahagónového dreva cez unikátne drapérie, mozaiky, zrkadlá až po maľby od uznávaných českých maliarov ako J. Preisler a A. Mucha. Ak nie ste naladení na klasickú hudbu, vnútorné priestory môžete obdivovať aj ako konzumenti niektorej z reštaurácií alebo kaviarní. Obecný dom neohuruje len dekoráciou svojho interiéru. Prekvapuje na tú dobu mimoriadne pokrokovým vybavením a technologickou vyspelosťou. Dom sa tak stal výrazom českej hrdosti a sebavedomia. S prihliadnutím na všetky jeho tromfy je samozrejmé, že sa tu prijímajú najdôležitejšie domáce aj zahraničné návštevy. Pri tých politického charakteru si pripomeňme, že budova sa stala súčasťou politickej histórie zopár rokov od jej postavenia, a to 28. októbra 1918, keď sa tu uskutočnilo prvé zasadnutie Československej národnej rady.
Zopár metrov sa vrátime a postojíme pred Prašnou bránou. Jej základný kameň bol položený už v roku 1475. O 13 rokov neskôr po presídlení kráľa Vladislava Jagellonského na Pražský hrad stratila stále rozostavaná stavba opodstatnenie a výstavba sa na čas pozastavila. Na svoje dokončenie si tak musela počkať viac než 100 rokov. A na svoje dnešné označenie ešte neskôr. Názov Prašná brána vznikol v 18. storočí z jednoduchého dôvodu - nahromadeného prachu a nečistôt z okolitých ulíc. Zahľaďte sa na túto grandióznu neskorogotickú stavbu. Ak by ste mali zvoliť jeden prívlastok, ktorý vám pri pohľade na ňu napadne, väčšina by vyslovila slovo monumentálna. A taká naozaj je. Jej základy siahajú do hĺbky neuveriteľných 9 metrov. Dlhší pohľad vám umožní objaviť detaily výzdoby. Málokto venuje bráne toľko času, aby zrakom zablúdil aj na stenu susediacu s Obecným domom. Tá ukrýva výjavy s ľahko erotickými motívmi a malý výklenok, ktorý v stredoveku slúžil ako záchod. Ľudia boli od nepamäti vynaliezaví a vedeli si šikovne uľahčiť život, najmä ak bola potreba naliehavá a uľavenie malo podobu 186 kamenných schodov, ktoré bolo treba zošliapať… Tieto točité schody vedúce na hrot veže vo výške 65 metrov sú pôvodné zo 16. storočia a využívajú sa dodnes.
Teraz môžeme napredovať po stopách kráľov na tzv. Kráľovskej ceste a popod Prašnú bránu prejsť na Celetnú ulicu. Opäť ďalšia zo starých historických ulíc. Jej dnešný názov bol mierne upravený. Ulica sa pôvodne volala Caletná podľa početných pekárov sídliacich v prizemiach tamojších domoch, ktorí piekli povestné pletené pečivo (vianočky), tzv. calty. Po vianočkách tu, žiaľ, nezostal ani stop. Našťastie, po pravej strane nachádzame sympatickú pekáreň so širokou ponukou tradičných českých koláčov Kolacherie. Personál nás ubezpečuje, že všetky sú pečené bez umelých prísad a cesto aj náplne si tu vyrábajú vlastnoručne z poctivých domácich produktov. Tie sa potom spracujú podľa babičkinho receptu. Je nám jasné, že tie modernejšie verzie babička určite nepiekla, ale to vôbec neuberá na ich príťažlivosti. A čo tak zostať pri klasike - makový so slivkami a vegánsky s jahodami a rebarborou vo vanilkovo-kokosovom kréme. Nie ste na sladké? Nevadí. V ponuke sú aj slané varianty. Čo takto skúsiť napríklad texas pálivý s chilli papričkami, klobásou a šťavnatou rajčinovou omáčkou. Tieto raňajky prekročili mieru spokojnosti a zároveň štartujú gastronomickú súčasť cesty. Gastronomický portál Taste atlas zaradil do rebríčka najlepších pečív na svete české koláče ako najlepšie v národnom meradle a pridelil im 36. miesto v celkovom hodnotení. Prekonali tak vdolky a pardubický perník.
Ďalšia zastávka patrí Staromestskému námestiu. Je to miesto s jedinečným genius loci rozprestierajúce sa na ploche cca jeden hektár. Je ešte pomerne skoro a tak môžeme nerušene obdivovať celú jeho krásu a urobiť si zopár záberov bez davov turistov. Námestie je najstaršie, najvýznamnejšie, najkrajšie… Obklopuje ho niekoľko nemenej význačných a prekrásnych budov. Začneme južnou časťou a povieme si zopár informácií o Dome U kamenného stolu pochádzajúcom z románskych čias. Dom si prešiel viacerými érami, čo sa odzrkadľuje na jeho súčasnom vzhľade. Má barokovú fasádu, ale dodnes zachovaná krížová gotická klenba neunikne pozornosti. V raných rokoch 20. storočia v dome sestry Fautové založili literárny salón. Pravidelným hosťom bol popredný český spisovateľ Franz Kafka.
Otočíme sa na východ a nachystajme si kôš s obdivnými prívlastkami. Pred nami je gotická bazilika s troma hlavnými loďami Chrám Matky Božej pred Týnom (Týnsky chrám). Severná veža je Eva a južná Adam. Dnu nás upúta cínová krstiteľnica, ktorá patrí medzi najväčšie a najstaršie v Prahe. Hlavný oltár zdobí obraz Nanebovzatia Panny Márie od Karla Škréty. Stále obrátení k východnej časti Staromestského námestia, Dom U Kamenného zvonu z II. polovice 13. storočia sa právom považuje za najcennejší stredoveký meštiansky dom. Po rokoch prieskumu pamiatky jej bol prinavrátený gotický charakter. Bez domu Palác Kinských by prehliadka východnej strany námestia nebola kompletná. Impozantná budova vznikla v roku 1508 spojením troch domov. Narodila sa tu Bertha von Suttner, sekretárka Alfreda Nobela, ktorá ako prvá žena získala Nobelovu cenu za mier.
Obraciame sa na sever námestia priamo na Chrám sv. Mikuláša s farbistým osudom. Pôvodne gotický kostol neskôr pripadol benediktínom a bol prestavaný do barokového štýlu. V polovici 19. storočia sa stal pravoslávnym a po I. svetovej vojne prešiel pod správu československej husitskej cirkvi. Vo vnútri nadchne stropná výzdoba s freskami a korunový luster ako dar od ruského cára Mikuláša II. Na severnej strane námestia si svoju dôležitosť uchováva Pražská mestská poisťovňa. V súčasnosti sídli v budove Ministerstvo pre miestny rozvoj Českej republiky. Bývalá funkcia domu sa odráža aj na fasáde budovy - motívy prírodných živlov dotvorené alegóriou ohňa a vody. Poslednou stanicou pred vrcholom je Dom u Minuty. Býval tu už spomínaný Franz Kafka. Dom sa v 18. storočí volal U Bieleho leva. V časoch staršieho označenia dom vlastnil lekárnik a zriadil tu lekáreň.
Palácové zahrady Pražského hradu
Staromestská radnica a Orloj: Srdce Prahy a jeho tajomstvá
Na rad príde čerešnička na torte - Staromestská radnica a jej legendárny Orloj. Za svoj vznik v roku 1338 vďačí kráľovi Jánovi Luxemburskému. Na stavbe sa podpísali všetky vývojové slohy. Interiér najcennejšej miestnosti je Radná sieň, kde sa od roku 1871 konajú svadby. Ťažiskovou atrakciou radnice, ale aj celého námestia opradenou tajomnom, je Staromestský orloj z roku 1410. Ide o najstarší fungujúci orloj na svete. Vytváral sa postupne. V roku 1402 na veži pribudli klasické hodiny a následne zvon. Dnešnú podobu mu vtlačil hodinár Ján Hanuš a Ján Táborský.
Orloj má štyri pomyselné poschodia s astrologickým kontextom, ktoré znamenajú vesmír zložený zo štyroch živlov - zem, vzduch, oheň a voda. Orloj je sústavou strojov. Hlavný stroj má tri ozubené kolieska, udávajú pohyb Slnka, Mesiaca a Zvieratníka. Slnko sa za jeden deň otočí okolo svojej osy a za rok obehne všetky znamenia zverokruhu. Vypovedá údaj o starom českom čase, pri ktorom sa deň začínal západom slnka. Z Orloja sa dá odčítať fáza Mesiaca prostredníctvom stroja Mesiaca. Celé to dopĺňa stroj ťahajúci malý vozík s apoštolmi a kohútom.
Na Orloj sa viaže niekoľko povestí. Jedna z nich hovorí o samotnom autorovi diela. Majster Hanuš bol po vyhotovení Orloja údajne oslepený, aby dielo nemohol nikdy skopírovať. Spečatí to kývnutím hlavy tajomná postava Kostlivca, ktorá inak ťahá lano a vyzváňaním štartuje pochod apoštolov. Český národ môže vyslobodiť jedine chlapec narodený o polnoci na prelome rokov, ak podá nadživotný fyzický výkon.
Po vypití espressa, akurátne načasovaného pri divadelnej hre v podaní Orloja, mierime do stredu námestia k jeho stĺpom. Najprv si prehliadneme pieskovcový Mariánsky stĺp, repliku stĺpa vytýčeného v roku 1650 pri oslobodení Prahy od Švédov. Zo stredu námestia vytŕča Pomník Jána Husa ako pamiatka náboženského reformátora. Námestie si pamätá nielen slávnostné udalosti, ale bolo aj epicentrom popráv. Najtragickejšia sa odohrala v roku 1621, kedy tu bolo popravených 27 popredných účastníkov boja českých stavov proti Habsburgovcom. Nespúšťajúc oči z kamennej dlažby hľadáme pražský poludník. Námestie opúšťame s mixom rôznych pachov prevažne zo stánkov rýchleho občerstvenia. Výpary sú ešte silnejšie počas sviatkov Veľkej Noci a Vianoc, kedy sa tu rozložia obľúbené sezónne trhy. Námestie žilo obchodom dávno predtým, ako ho začali formovať predstavené budovy. Keďže stálo na križovatke európskych obchodných ciest, predávali tu aj cudzí kupci. Tí museli svoj tovar najprv precliť v colnici (Ungelt) v Týnskom dvore.
Josefov a Židovské ghetto: Ozvena histórie a kultúry
Ďalej pokračujeme k Parížskej ulici, ktorá sa spriechodnila v 19. storočí demoláciou niekoľkých domov na Staromestskom námestí. Je to prepychová nákupná trieda, kde ako vstupenka postačuje zlatá kreditná karta. Následne smerujeme do Josefova, Židovského ghetta, Židovskej štvrte - najmenšieho katastrálneho územia Prahy s ťaživým odkazom na nedávnu históriu. Osud pražských Židov sa uberal rovnako hrozivým smerom ako ostatných Židov v rámci Európy. V priebehu II. svetovej vojny bolo tu vyvraždených viac ako 30 000 Židov. Majetok, ktorý po sebe zanechali, sa skonfiškoval. Časť z neho sa však podarilo zachrániť a dostal sa do opatery Židovského múzea, ktoré je dnes druhým najväčším židovským múzeom na svete a tvorí najzachovalejší celok židovských pamiatok v Európe.
Staronová synagóga pochádza z konca 13. storočia a radí sa medzi to najkrajšie, čo ponúka pražská gotika. Súčasne sa teší prvenstvu v rebríčku najstarších zachovaných synagóg v Európe. Dodnes sa tu slávia bohoslužby. Interiér nás ohúril päťdielnou rebrovou klenbou na dvoch osembokých pilieroch. Na kamenných konzolách prevládajú spomedzi rôznych rastlinných motívov vínne révy. Stred hlavného sálu obsadzuje vyvýšené pódium s pultom na predčítanie z Tóry, chránené mrežami z neskorej gotiky. Tóra je uchovávaná na východnej strane.
Baletné umenie a jeho výzvy: Od kritiky k inovácii
České premiéry v Česku nie sú ničím nevídaným, avšak ich kvalita je často diskutabilná. Kto ich môže adekvátne zhodnotiť? Počet repríz je ťažko relevantný vzhľadom na masovú kampaň a konzumnú kultúru. Mediálny tlak ženie kupujúcich Pražanov a neznalých divákov na púť do Prahy, aby videli hviezdy časopisov a televíznych šou.
Čo sa týka baletov, vďaka drzosti českých choreografov, ktorí si prisvojujú, nahrávajú a kradnú pasáže zo svetových diel, sa situácia mení. Už nie sme pred rokom 89, keď si ľudia v zahraničí zaobstarali nahrávky na VHS. Dnes si každý označuje všetko za českú premiéru, každú adaptáciu, každý symfonický či dejový balet. A tí sebavedomejší dokonca za svetovú. Ale kto zhodnotí, ak neexistuje kritika a niektorí recenzenti zabudnú spomenúť, že existuje aj choreograf. Ak píšu o balete bývalí tanečníci, ktorým dejiny divadla a teória divadla nič nehovoria, môžu odkryť geniálne kroky, ale ťažko vedia niečo o dramaturgii. Divadelní vedci zase nevedia nič o choreografii, o trendoch, o tom, ako sa dnes tancuje.
Kritikou oslavované predstavenie väčšinou končí vo funduse po pár reprízach. Divácky úspešný titul končí vo funduse u kritikov. Horšie je, že okrem premárnenej energie tanečníkov a investícií do materiálových nákladov výpravy, absenciou seriózneho niveau odumiera aj tvorivý potenciál tvorcov. Ak choreograf nemá na každé svoje dielo 4-5 recenzií, ktoré okrem popisovania čitateľom, čo na javisku bolo a kto zaujal, nemá spätnú väzbu. Ak má snáď jedine pražské Národné divadlo ideálneho dramaturga Václava Janečka, ostatné divadlá nemajú ani to. Kto je potom partner do diskusie choreografovi? Čo keď je vedenie súborov depom tanečníkov v dôchodku, ktorí sa stanú zástupcami šéfa, zároveň v kumulovanej funkcii dramaturgov, pisateľmi bulletinu a dokonca baletnými majstrami? Bude to najskôr výsada veľkých choreografov, že sú schopní dialógu, tvorivého dialógu.
Koľkí diváci si ešte pamätajú strhujúce inscenácie, ktoré vzišli zo spojenia Jozefa Bednárika a Libora Vaculíka? Tituly ako Malý pán Friedemann, Psycho, Isadora a ďalšie. Inteligentný a praktický vklad emeritného šéfa baletu Národného divadla v Brne Zdeňka Prokeša zase dal možnosť vzniku Vaculíkovým dielam, ako neprekonateľný Zvonár od Matky Božej, Jana z Arku na hranici, Oidipus Rex, Maria Stuartovna a vrcholný Ivan Hrozný. Kto koho viac ovplyvnil nie je podstatné, ani percentuálny podiel zásluh na výslednom tvare. Dôležitá je tvorba a odvaha do takého projektu ísť a zároveň ho v závere po premiére vedieť vyhodnotiť pre seba, pre svoju ďalšiu prácu.
Jan Kodet je záhadný chameleón medzi českými choreografmi. Nie je posadnutý túžbou byť niekde šéfom, nie je posadnutý mať každú sezónu dve premiéry. Nemá strach pracovať ako choreograf pre operu, činohru, učiť, odcestovať do zahraničia a nestratiť súdnosť. Môžeme obdivovať niektoré jeho diela, niektoré sa nám môžu zdať divné, ale ako jeden z mála dokázal prejsť so cťou širokým spektrom divadelných a žánrových tvarov. Nevyhlasuje sa za majstra epických baletov, ani za najprogresívnejšieho choreografa súčasnej tanečnej scény. Čo je ale dôležitý faktor, je, že Kodet sa neodstrihol od divadla, ako mnoho choreografov zalezených v choreografii. Kodet ju vníma ako súčasť a časť divadla. A divadlo sa rýchlo vyvíja a mení, nie je len o krokoch či pohybových väzbách, ale predovšetkým o sile myšlienky a výpovede, o „gesamtkunstwerku“ divadelnej alchýmie. Jeho prednosťou je otvorený štýl práce, keď sa nebojí zapojiť do vzniku diela veľký inscenačný tím a netváriť sa ako novodobý umelecký diktátor svojej umeleckej pravdy. Osobná zaangažovanosť Kodeta na umeleckom živote v Česku mu pomáha vytipovať si vhodných spolupracovníkov, ktorým môže dôverovať a ktorí ho môžu inšpirovať a on naopak ich. Nie je pre neho lepší partner do tvorivej diskusie, ako SKUTR. Toto spojenie choreografa na pomedzí žánru, nezaťaženého minulosťou ani utkvelou predstavou a vedľa neho pár individualít toho najlepšieho, čo české divadlo nastupujúcej generácie má, je zrodené pod šťastnou hviezdou. Režijný tandem, ktorý tvoria Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský, patrí medzi najzaujímavejších a najuznávanejších režisérov svojej generácie. Ich inscenácie sa prezentovali s veľkým úspechom v Srbsku, Poľsku, Litve, Taliansku, Nemecku, Rumunsku, Veľkej Británii i na Slovensku. Získali niekoľko prestížnych ocenení.
Dvaja režiséri SKUTRu - Lukáš Trpišovský a Martin Kukučka, ktorí si vydobyli svoje postavenie a obklopili sa nie prázdnymi intelektuálmi, ale zručnými remeselníkmi, komediantmi, klaunmi, milovníkmi pantomímy, pohybového divadla, performermi, tanečníkmi, akrobatmi, hudobníkmi a skladateľmi, multiinštrumentalistami, hercami. SKUTRi priviedli Kodetovi vzácneho spojenca, ktorého doposiaľ nemal, skoro neznámeho scénografa jedinečnej javiskovej optiky, Jakuba Kopeckého.
Skúsení divadelníci napísali libreto, ktoré má všetko potrebné: príbeh lásky, sebaobetovania, priateľstva, sveta zbaveného prirodzených mravných koreňov. Už u bratov Grimmovcov, Dobšinského či Perraulta sa v rozprávkach vyskytujú motívy vrážd, trestov, pomsty, násilia, agresivity, dokonca kanibalizmu. Fascinujúca temnota rozprávkového sveta je vždy v kontraste k dobru. Libreto od Trpišovského, Kukučku a Kodeta rastie v spirituálnej dimenzii, čím viac sa ich zrak k tejto rovine upiera, tým viac sa pohľad upiera k žene, k ženstvu, ku kultu mariánskemu, k žene svätici, žene - vykupiteľke, žene - bytosti povolanej a vyvolenej k aktu milosrdenstva, čo nepochybne vyvoláva aj postava Kristýny. U SKUTRa je symbol vždy s niečím spojený, nie je samoúčelný, je zložený, čím sa manifestuje inak neuchopiteľná významová náplň. Pôvodný symbol sa z niečoho premieňa na symbol nového.
Motív viery, dobra, svetla, či Boha pripomína obdobný stav Sørena Kiekegaarda, ktorý bolestne zakúšal nekonečnú priepasť medzi Bohom a človekom. Boh nebol spochybňovaný, ale silne traumatizujúce bolo vedomie jeho vzdialenosti. Duchovný a religiózny aspekt diela, motív oslavy zmŕtvychvstalého Krista na Veľkú noc a mystická chvíľa veľkonočného rána pôsobí vedľa temného strašidelného mlyna až upokojujúco. Zaujímavý je kontrast medzi čistou Kristýnou a Dorotkou a dvoma „nečistými“ temnými mužmi Krabatom a Toníkom. Vedľa priateľstva Toníka a Krabata ešte fatálnejšie vstupuje do deja Juro, keď spôsobuje zvrat a dáva Krabatovi nájdený kľúč k záchrane. Hlavným námetom nie je čierna mágia, ale láska, silný milostný cit, ktorý človeka nielen posilňuje v jeho životných strastiach, ale je mu i záchranou, útočišťom, nakoniec i zmyslom života samého.
„Čo sú všetky tie divy a zázraky proti tomu jedinému, najväčšiemu, ktorý sa nazýva láska?“, píše Zeyer. „Nezmerný dych lásky oživuje všetko, ňou všetko žije, všetko zomiera. Je láska život a smrť, preto tá rozkoš plná bolesti, tá bolesť plná rozkoše!“ Láska však neprichádza samozrejme, ale človek o ňu musí bojovať, pretrpieť sa k nej. Preto Zeyer hovorí „… je blažením láska vždy, i keď ju nutno krví zaplatiť a slzami a žiaľom bez konca!“ Skoro zeyerovský je tiež motív smrti. Láska ide ruka v ruke so smrťou, vzájomne sa vo svojom účinku umocňujú a násobia. Adorácia smrti má až barokizujúci nádych blaženej smrti, smrti tešiteľky hlavne u Toníka. Láska víťazí nad smrťou svojou vytrvalosťou a intenzitou. Preto Kristýna počuje splašený tlkot srdca Krabata, ktorý má o ňu strach. Smrť ako obeť, obeť pre záchranu milovaného človeka. V nebezpečenstve smrti sa ocitajú obaja milenci, ale láska je silnejšia než smrť a umieranie. Možno vypožičaný a pôsobivý motív od Zeyera je silné zaujatie pre onen ženský typ, ktorý pasívneho muža Krabata zatieňuje svojou vnútornou pevnosťou. Je to Kristýna, ktorá prichádza do mlyna žiadať o vydanie milovaného, ako protiklad pasívneho mužského hrdinu.
Nepodarená je snová scéna, kde sa Krabat ocitá na tajomnom plese. Taktiež scéna, kedy sú kostry zomleté v čarodejnom mlyne na prach, nie je dostatočne úderná. Rituálne scény dievok by si zaslúžili viac než sviečky. Celkovo však dielo pôsobí mimoriadnou jednotou a dejovou zovretosťou. Dvanásť panien, dvanásť čarodejových učeníkov, tvoria symbolický obraz až k biblickým múdrym a nemúdrym pannám, k dvanástim učeníkom, či dvanástim postavám astrologického zverokruhu. Škoda, že Krabat sa v mnohých scénach trochu bezprizorne prizerá od zlatého portálu dianiu na javisku. Taktiež čierna mágia, ktorá hrá dôležitú rovinu, nie je dostatočne „čierna“ a desivá.
Kodetova choreografia je pôsobivá vo svojej krehkej nediferentnosti a nezaraditeľnosti. Spodobnenie múky v podobe balerín na špičkách, či fyzické tancovanie pánov, tvoria malý kontrast ku krátkym lyrickým sólam dievčat Kristýnky a Dorotky. Škoda je uchopenie postavy Majstra, ktorému chýba vyššia pohybová štylizácia a väčší priestor pre čarovanie. Opakujúce sa scény pánov s palicami sú málo virtuózne a akrobatické. Vedľa veľkého dueta Toníka a Dorotky chýbajú väčšie adagiové plochy pre partnerský tanec. Kodetovi sa účinne darí viesť horné končatiny do zaujímavých gest a formácií v interakcii s plastickým telom. Ešte lepšie sa mu darí aplikovať skokové prvky, či rotačné. Choreografický slovník je celistvý, štýlovo zjednotený. Zrelosť Kodetovej choreografie je osobitá aj v tom, že nestavia do popredia techniku, či pohybové väzby, ale je vyjadrením psychológie postáv. Škoda, že choreograf nezakomponoval viac prvkov z celého spektra tanečných žánrov a akrobacie, keď je balet určený pre tínedžerov.
Čo inscenácii bohužiaľ príliš nepomáha je nedopracovaná, akoby narýchlo skomponovaná hudba Zbyňka Matějů. Prvoplánovosť hudobnej partitúry je do očí bijúca. Hudba musí slúžiť príbehu, nie je v nej možné uplatniť všetky symfonické postupy. Banálnosť niektorých tém, či ich remeselné, skladateľské uchopenie nevedie k žiadnemu hudobnému kontrapunktu, ale len k zvukovému varírovaniu. Malé obsadenie orchestra, matná farba zvuku, prehlušovania rytmickou dominanciou bicích, prvoplánové použitie klavíra, či hárf, nesvedčí o kompozičnom majstrovstve skladateľa. Ani ozvláštňujúce zvukové zapojenie spevných hlasov bohužiaľ banalitou témy nepôsobí sugestívnym dojmom. Celá hudba pôsobí len naoko a hrá sa na serióznu kompozíciu. Banalita hudobnej invencie autora vrcholí v scéne plesu, na ktorom akoby hral na playback jukebox. Skladateľ nenapísal ani nadčasovú hudbu ako Joby Talbot pre Alenku v ríši divov. Škoda premárnenej šance. Dirigent Pavel Šnajder a orchester hrali ako najlepšie mohli, ale matný dojem zo skladby nezvrátili. Scénografia Jakuba Kopeckého by mala ašpirovať prinajmenšom na Cenu Alfreda Radoka. Priestor úzkeho a dlhého javiska historickej budovy je geniálne riešený pre balet.
Aida: Opera plná tajomstiev a egyptskej mánie
Na dvere klope návštevníčka, ktorá sa vracia. Presne to je význam arabského mena Aida. Za „boom“ tohto mena môže Verdiho operná „show“, ktorá je, podobne ako pyramídy, zahalená hmlou tajomstva. Mýtus číslo jeden: Meno Aida, ktoré sa pred rokom 1871 v Taliansku vyskytovalo veľmi sporadicky, najčastejšie ako preklep mien Ada či Ida. Sem-tam sa nájde etymológ, ktorý odvodzuje toto orientálne priezvisko od antického mesta Aydin v tureckej Anatólii. Celkom blízko dnešného Aydinu v archeologickej lokalite Tralles sa našiel skutočný poklad - nález náhrobného kameňa, takzvanej stély, s vyrytými notami. Starogrécka pieseň z náhrobku, Seikilov epitaf, je najstaršou zachovanou hudobnou skladbou na svete. „Zažiarte, kým žijete, a nemajte v srdci zármutok, veď život potrvá len chvíľu a čas si pýta svoju daň.“ Tento text pochádza z 1. storočia nášho letopočtu.
Výskum prináša viac problémov, než výsledkov. Pri modelovaní egyptských sacerdotálnych zborov sa Verdi parciálne inšpiroval byzantskou hudbou. Finále druhého dejstva Aidy sa objavuje aj na nákupnej taške. Aidu v Taliansku dôverne poznajú aj tí najmenší. Na Verdiho pracovný stôl sa v roku 1872 zosypalo lístie v podobe stoviek listov. Nová opera zaplavila celú Čižmu. Istý Prospero Bertani dal dokopy posledné líry a šiel si vypočuť Verdiho novinku do Parmy. Nadšenie sa nedostavilo. Bertani napísal Verdimu úradnú sťažnosť! Ručne maľovaná starožitná hracia skrinka s motívmi z Aidy je dôkazom obrovskej popularity tejto opery na prelome storočí. Kauza mala dohru v dobových novinách. Autor kverulantovi uhradil cestovné i vstupné. Šikovný obchodník Verdi vyplatil Bertanimu „odškodné“ pod podmienkou, že menovaný sa už nikdy nevyberie na žiadnu premiéru jeho opery.
Bilancia európskej premiéry Aidy je parádou aj na dnešné pomery. Konala sa 8. februára 1872 v La Scale. Krátko predtým, 24. decembra 1871, mala premiéru v Káhire. K talianskej premiére dal Verdi Aide do kolísky členitú, takmer jedenásť minút trvajúcu predohru, ktorá sa neujala. Ruská sopránová amazonka Anna Netrebko v roku 2016 navrhla vlastnú kolekciu porcelánu s názvom Aida. Egyptománia pokračuje.
Dve premiéry Aidy priniesli dvojitú porciu problémov. Egyptská otrokyňa Aida, vlastne etiópska princezná žijúca v zajatí, miluje generála Radamèsa. Premiérový úspech pripomínala Verdimu slonovinová taktovka s vygravírovaným názvom opery a drahými kameňmi. Aj káhirská, aj talianska premiéra tragédie z egyptských dejín bola „vymakaná“ do posledných detailov. Maestro kontroloval aj návrhy staroegyptských šperkov pre hlavných protagonistov. Mal skvelého konzultanta - skladateľov tieňový minister Auguste Mariette.
Námetu Aidy dal život egyptológ Auguste Mariette (1821 - 1881). „Egyptská hus je nebezpečný tvor. Snívanie prekonali činy.“ Mariette vykopal viac než tristo hrobiek. Obraz egyptskej husi - zvieracej tváre boha Geba - Augustovi vrazil do očí na jednom z náčrtov jeho bratranca Nestora L’Hôte. Tento výtvarník bol na dvoch expedíciách pod pyramídami a kreslil všetko staré, čo videl. Francúz s dušou Egypťana ponúkol vtedajšiemu riaditeľovi parížskej Opéry Comique návrh na operné libreto s egyptskými reáliami. Impresário Camille du Locle bol pravou rukou skladateľa Bizeta. Du Loclovi sa páčila aj egyptská látka. Spomenul si na Verdiho, s ktorým už spolupracoval pri práci na librete Dona Carla.
Panovník - chediv zmodernizoval poštu a investoval do cukrovarníctva. Ani umenie nezostalo bokom. Paša bol v roku 1869 opäť v Londýne. Bolo to len sedem rokov po konaní svetovej výstavy, pre ktorú mal Verdi skomponovať spektakulárnu kantátu. Inno delle nazioni (Hymnus národov) sa na otváracom galakoncerte výstavy nakoniec nehral. Niekomu mocnému sa nepáčilo, že taliansky bard v novej skladbe nahradil ódu na počesť cisára Napoleona III. republikánskou Marseillaisou. Alternatívna premiéra Hymnu národov v Divadle Jej veličenstva napriek tomu znamenala vo Verdiho kariére zelený bod.
Egyptský chediv túžil po monumente nesmrteľnosti. Korunou jeho osvietenej vlády malo byť vybudovanie Suezského prieplavu. Rozhodol sa, že inauguráciu dovtedy nevídaného technického diela „pokropí“ vodou oslavnej kantáty. Vedel, že Verdi čosi podobné už písal. Vedel, že Hymnus národov mal úspech. Ponuku chediva zložiť na otvorenie Suezského prieplavu novú kantátu skladateľ rázne odmietol. Nepomohol ani kráľovský honorár 80 000 frankov.
Egyptológ Auguste Mariette, ktorému sa v hlave zrodil tragický osud Aidy a Radamèsa, chodieval do krajiny bájnej Kleopatry ako na klavír. Istotne sa chedivovi zmienil o pláne vdýchnuť život egyptskej národnej opere. Mariette sa stal spojítkom a mediátorom medzi chedivom, impresáriom du Loclom a Verdim. Chediv šikovne zmenil objednávku. Žiadna kantáta pre Suezský prieplav. Želal si operu pre otvorenie prvého operného domu v Káhire.
Prečo sa Verdi pustil do písania Aidy, ale o kantáte pre Suez nechcel ani počuť? Klebetilo sa, že ak Verdi Aidu nevezme, Mariette okamžite postúpi libreto inému autorovi. V knižnici Parížskej opery sa zachoval rukopis opatrený nápisom Aïda, opéra en quatre actes et en six tableaux. Na tomto elaboráte si egyptofil Mariette dal mimoriadne záležať.
V opere prebieha ozbrojený konflikt medzi Egyptom a Etiópiou. Etiópia mu skrátka ležala v žalúdku. Bol to začiatok kráľovho konca. Nakoniec zišlo aj z projektu otvorenia Káhirskej opery novým kúskom z Verdiho dielne. Chod udalostí negatívne ovplyvnila Prusko-francúzska vojna. Kulisy k Aide, na výrobu ktorých usilovne dohliadal Mariette, sa nesmeli vyviezť z krajiny. Pôvodný operný dom Egyptského chedivátu, miesto premiéry Aidy, vyhorelo takmer do roka a do dňa po premiére.
Češka Teresa Stolz, ktorá podľa klebetníkov mala kľúč od Verdiho spálne, na káhirskom večere Aidu nespievala. Bola protagonistkou jej európskeho uvedenia. Prvá kompletná nahrávka Aidy v dejinách zvukového záznamu pochádza z roku 1928. Giuseppe Fancelliho, prvého Radama na talianskej premiére Aidy, vraj prezývali „Päť plus päť“. Aida nie je prvou operou z egyptských dejín. Predbehla ju La Nitteti. Aida nie je len o veľkých davových scénach. Na jej plátno patria farby nežné i temné. Amneris, v našej ukážke mezzosopranistka Zenaida Pally, prosí o zmilovanie nad hrdinom svojho srdca. Darmo.
Denník Anny Frankovej: Monodráma o sile ľudského ducha
Operné štúdio Slovenského národného divadla (SND) predstavilo svoj prvý počin - monodrámu v 21 scénach Denník Anny Frankovej. Premiéru inscenácie vrcholného opusu Grigorija Frida, významného ruského skladateľa a maliara židovského pôvodu, uviedlo SND on-line. Tento rok si pripomíname 75. výročie oslobodenia ľudí z koncentračných a vyhladzovacích táborov, považovali sme za veľmi dôležité, aby sme si túto pamiatku pripomenuli. Hudobné spracovanie Denníka Anny Frankovej bude súčasťou vzdelávacieho programu pre školy.
Libreto k opere Denník Anny Frankovej napísal sám autor podľa vybraných častí zo zápiskov nemeckého židovského dievčaťa ukrývajúceho sa počas druhej svetovej vojny v holandskom Amsterdame. Dielo v skrátenej podobe rozpráva Annin príbeh počnúc jej narodeninami 12. júna 1942. Hľadali sme viacero polôh a rovín osobnosti Anny Frankovej. Ona je veľmi emotívna, ale zároveň je schopná sama seba veľmi korigovať a usmerňovať v emóciách. Pokúsili sme sa obsiahnuť všetky jej polohy a zároveň znázorniť alebo sa dostať až na dreň tej osobnosti a jej prežívania. Škála emócií je tam obrovská, od radosti, zúfalstva, úzkosti, paniky, nejakej depresie…
Svoju prvú choreografiu vytvorila pre prvé predstavenie Operného štúdia SND tanečnica, performerka a baletná majsterka Nikoleta Rafaelisová. Snažila sa, aby tanec bol začlenený do obrazov citlivo, podporoval emóciu a nebol len čisto dekoratívny celok. Margaux znázorňuje všetko to, po čom Anna túži, chcela by zažívať, alebo to, čoho sa bojí. Live stream premiéry bol dostupný na portáli navstevnik.online.
