Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné dejiny. Je to koryto univerzálne, ktoré obohacuje a dáva nový zmysel aj jednotlivým prúdom národných a ľudských dejín. Pochopenie cirkevných dejín znamená nielen osvojenie si minulosti, ale aj pochopenie hĺbky tradície a neustáleho stretávania sa večnosti s prítomnosťou. Ako uvádza jedno z kľúčových posolstiev, "Ja som s vami až do skončenia sveta" (Mat. 28, 20), Cirkev je neustále prítomná, vyššia moc, v ktorej má kotviť každé ľudské dielo. Vďaka tomu sa cirkevné dejiny stávajú "magistra vitae" - učiteľkou života.
Neografia v Turčianskom Sv. Martine sa s vďakou ujala vydania tohto štandardného diela, ktoré reprezentuje nielen obsahom, ale aj typografickou formou. Výsledkom je jedno z najskvelejších diel našej knižnej produkcie, ktoré prevyšuje svojou úpravou aj podobné zahraničné historické diela. Je bohato ilustrované viacfarebným i hĺbkotlačovým obrázkovým materiálom, doplnené o príslušné historické mapky, margové poznámky a register podľa najnovších požiadaviek vedeckej práce. Toto dielo ponúka slovenskej verejnosti hlboký ponor do cirkevnej minulosti.
§ 1. Pojem cirkevných dejín: Božsko-ľudská realita
Len to, čo je podrobené časovým zmenám, môže mať dejiny. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana), ktorá v sebe spája prvok božský a ľudský. Božský prvok, ktorý Cirkev dostala od Krista a neustále ju obohacuje Duch Svätý, zahŕňa poklad zjavených právd, milostí, sviatostí, jej božskú ústavu, neomylnosť a nepremožiteľnosť. Z hľadiska tohto božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá dejiny.
Ľudský prvok v Cirkvi tvoria jej členovia. Účelom božského prvku je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu - večnému spaseniu. Pôsobenie tohto božského prvku na slobodného človeka, jeho reakcie a postoje voči božskému zriadeniu, to všetko tvorí ľudskú, meniteľnú a vyvíjajúcu sa stránku Cirkvi. Cirkev je mystickým telom Kristovým, ako horčičné zrnko, ktoré má podľa slov Ježiša Krista vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.
Z tohto vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi, ktorú založil Kristus a formuje ju Duch Svätý. Sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva, pretože kresťanstvo, ako jediné pravé náboženstvo, má v Kristom založenej Cirkvi svojho nositeľa a svoje vtelenie. Keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev, ktorou je Rímsko-katolícka cirkev, kresťanstvo žije a vyvíja sa práve v nej.
§ 2. Zmysel cirkevných dejín: Božský plán a ľudská sloboda
Kresťanstvo vníma dejiny ako uskutočňovanie plánu jedného, naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta. Tento pohľad na dejiny bol prvýkrát formulovaný sv. Augustínom v diele "De civitate Dei", kde opisuje neustály boj medzi ríšou Božej a ríšou diablovou. Zmyslom dejín je podľa kresťanského pohľadu zjavenie a oslávenie večného Boha prostredníctvom uskutočňovania Jeho kráľovstva na zemi. Toto je nadprirodzený cieľ dejín, ktorý v sebe zahŕňa aj prirodzený cieľ - rozvoj ľudskej šľachetnosti a kultúry. Jadrom a zmyslom dejín je tak idea spásy.
Existuje mnoho pohľadov na zmysel dejín. Skepticizmus, ako ho prezentoval Lessing, nepripisuje dejinám nijaký zmysel. Kant vidí zmysel v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú zmysel dejín kvôli neuznávaniu ľudskej slobodnej vôle, zatiaľ čo naturalisti odmietajú vyššie vedenie ľudského osudu. Podľa Herdera je cieľom dejinného vývoja vyzdvihnutie základných spoločných čŕt ľudstva, ako sú humanita, dobrotivosť a vzájomná blahovôľa. Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) zase vidí v dejinách len vplyv hmotných faktorov: prírody, rasy a hospodárstva.
§ 3. Dôležitosť cirkevných dejín: Poznanie Cirkvi a jej poslania
Dôležitosť cirkevných dejín vyplýva z dôležitosti samotnej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Hoci je Cirkev božským telom, ktoré ľudský rozum ťažko chápe, jej pôsobenie a vlastnosti prejavujúce sa medzi ľuďmi nám umožňujú uzatvárať na jej podstatu a Božie plány s ňou.
Príklady z Biblie ukazujú, ako aj Kristovi učeníci, napriek poučeniu zo Starého zákona, nedokázali vždy správne pochopiť Kristovo utrpenie a smrť. Po Nanebovstúpení Pána očakávali skorý návrat Krista na posledný súd. Vznikajúca Cirkev v deň Turíc sa zameriavala na ľudí, nad ktorými hriech stratil moc. Aj napriek poslaniu apoštolov ku všetkým národom, Peter sám spočiatku nechápal miesto pohanov v Cirkvi. Tieto omylné predstavy boli korigované až udalosťami, ktoré sa vyvíjali opačne, než očakávali. Opravdivý a hlbší zmysel Kristových slov sa im objasnil až z neskorších udalostí.
Cirkevné dejiny nás učia chápať Cirkev nielen spirituálne, ale aj reálne, ako jedinú, ktorá je súčasne božská aj ľudská. Učia nás, že svätosť Cirkvi je objektívna a nevylučuje hriešnosť jej členov, dokonca ani tých najvyšších. Cirkev je nepremožiteľná, no to neznamená, že nemôže upadnúť. Dejiny ukazujú, že Božie kráľovstvo môže byť od niektorých odňaté, aj keď tam predtým prosperovalo.
§ 4. Cirkevné dejiny a svetové dejiny: Vzájomná previazanosť
Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívny vplyv. Celá moderná kultúra stojí na kresťanských základoch a svoj rozvoj vďačí Cirkvi. Táto zmenila ideológiu a morálnu základňu národov, zreformovala rodinný život a upravila vzťah jednotlivca k štátu.
§ 5. Štúdium cirkevných dejín: Vypestovanie obhajcov Cirkvi
Dôkladné štúdium cirkevných dejín je kľúčové pre vypestovanie oduševnených, ale zároveň vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten, kto dobre pozná hrdinskú prácu Cirkvi počas stáročí, jej nádherné inštitúcie založené pre ľudstvo a životy jej vynikajúcich predstaviteľov, ktorí uskutočňovali Božie kráľovstvo na zemi, môže úspešne obhajovať svoju Cirkev.
Takýto študijný prístup umožňuje aj správne posúdenie menej radostných a smutných stránok cirkevných dejín. Úpadky a poníženia, ktoré Cirkev zažila, sú pokračovaním Kristovej krížovej cesty. Cirkev, ako aj ľudská inštitúcia, mohla mať a môže mať nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Avšak, ako ukazujú dejiny, Cirkev vždy, aj v najkritickejších časoch, mala dostatok vnútornej sily na reformu a privedenie svojich členov na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života.
Štúdium cirkevných dejín by sa malo vykonávať s láskou, spravodlivosťou a oduševnením, ale zároveň kriticky. Oduševnenie si zaslúži inštitúcia, ktorá zušľachtila ľudstvo, naučila ho žiť primeraným životom a má poslanie priviesť človeka k večnému cieľu. Toto oduševnenie však nesmie byť povrchné a nekritické. Paralelne s ním musí pretrvávať nezlomná vôľa k pravde, aj keď je nepríjemná. Cieľom nie je zamlčovať poklesky ani ospravedlňovať činy tých, ktorí zneužili svoje postavenie a pod rúškom Cirkvi páchali zlo. Takýto prístup by veci Cirkvi neprospel.
Obsah diela (podľa poskytnutých informácií):
- § 1. Pojem cirkevných dejín
- § 2. Zmysel cirkevných dejín
- § 3. Dôležitosť cirkevných dejín
- § 4. Cirkevné dejiny a profánne dejiny
- § 5. Štúdium cirkevných dejín
- § 6. Počiatočná Cirkev v Jeruzaleme
- § 7. Šírenie kresťanstva medzi pohanmi
- § 8. Kresťanstvo v Ríme
- § 9. Prenasledovanie kresťanstva so strany pohanov
- § 10. Vývin kresťanského učenia
- § 11. Vybudovanie cirkevnej ústavy
- § 12. Cirkevné sviatky a pôsty
- § 13. Šírenie sa kresťanstva
- § 14. Konštantín Veľký a jeho nástupcovia
- § 15. Nástupci Juliánovi
- § 16. Vývin teologickej vedy
- § 17. Macedonianizmus a druhý všeobecný snem
- § 18. Iné bludy a rozkoly v štvrtom storočí súvisiace s ariánizmom
- § 19. Bludy monofyzitické
- § 20. Piaty všeobecný cirkevný snem
- § 21. Monoteletizmus a šiesty všeob. snem carihradský
- § 22. Učenie sv. Augustína o predestinácii
- § 23. Spisovatelia grécki, sýrski a arménski v 4. a 5. stor.
- § 24. Latinská literatúra v 4. a 5. stor.
- § 25. Grécki a latinskí spisovatelia 6. a 7. stor.
- § 26. Nové cirkevné úrady
- § 27. Vznik farností; panské kostoly na Západe
- § 28. Cirkevné sviatky a pôsty
- § 29. Úcta svätých a ich ostatkov
- § 30. Pôsobenie Cirkvi medzi germánskymi, románskymi a slovanskými národmi od sťahovania národov po 16. storočie
- § 31. Od sťahovania národov po Gregora VII.
- § 32. Sv. Bonifác - Apoštol Nemecka
- § 33. Kresťanstvo u Slovanov
- § 34. Kresťanstvo u Slovákov a Moravanov
- § 35. Dejinný význam Karola Veľkého
- § 36. 10. storočie
- § 37. Pápeži 11. storočia
- § 38. Grécka cirkev a jej svojráz
- § 39. Spor o úctu obrazov a 7. všeobecný snem
- § 40. Východný rozkol
- § 41. Dogmatické spory na Západe
- § 42. Hierarchia
- § 43. Štát a Cirkev v germánskych štátoch
- § 44. Obsadzovanie prelatúr
- § 45. Gregor VII. a jeho reformná činnosť
- § 46. Vývoj sporu o investitúru a jeho ukončenie
- § 47. Wormský konkordát
- § 48. Dohry sporu o investitúru
- § 49. Boj pápeža s Hohenštaufmi
- § 50. Dvanásty všeobecný cirkevný snem
- § 51. Inocent III., vodca kresťanského západu. Vrchol pápežského panstva. 13. storočie
- § 52. Cirkevné pomery v Anglicku od 11. stor.
- § 53. Boj pápežov s Fridrichom II.
- § 54. Pápežstvo pod vplyvom Francúzska. Poslední pápežovia 13. storočia
- § 55. Cirkevné pomery na Slovensku od r. 1300
- § 56. Rehoľní kanonici. Nové rehole podľa regúl sv. Benedikta, sv. Augustína, sv. Františka, sv. Dominika
- § 57. Bludy, herézy, sekty a boj proti nim
- § 58. Cirkevná veda. Scholastika a mystika