Dokumentácia Skutočných Prípadov Exorcizmu: Pohľad do Sveta Duchovného Boja a Teologických Interpretácií

Exorcizmus, ako praktika vyháňania zlých duchov alebo démonov z osoby, miesta či veci, je jav, ktorý fascinuje a zároveň desí ľudstvo po stáročia. Hoci mnohí vnímajú exorcizmus ako relikt minulosti, v niektorých náboženských tradíciách, najmä v Katolíckej cirkvi, zostáva aktívnou a dokumentovanou praxou. Pochopenie skutočných prípadov exorcizmu si vyžaduje hlboký ponor do teologických princípov, psychologických aspektov a detailnej dokumentácie, ktorá často sprevádza tieto mimoriadne udalosti. Nesmie sa podceňovať moc a vplyv Satana a jeho démonov, no zároveň je kľúčové rozlišovať medzi skutočným démonickým pôsobením a inými príčinami, ako sú duševné choroby. Tento článok sa zameriava na dokumentované prípady exorcizmu, na ich historické a teologické pozadie, ako aj na súčasné pohľady na túto komplexnú problematiku.

Exorcizmus v Historickom a Teologickom Kontexte

Uvažujúc o osude osôb, ktoré čelia mimoriadnemu pôsobeniu zlých duchov, musí si cirkevné spoločenstvo vždy pripomínať, že v prísnom slova zmysle je Boh skôr subjektom, ako objektom teológie. Prvou úlohou teológie je teda počúvanie Božieho slova. Božia vôľa spasiť každého človeka je ústredným bodom tohto vnímania, prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou. Súčasne s tým je však dôležité pochopiť aj biblické náuky týkajúce sa univerzálnej hriešnosti ľudských bytostí a skutočnosti, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu, a preto musia zomrieť.

Kresťanská nádej prevyšuje akúkoľvek ľudskú nádej, spočíva v tom, že živý Boh, Spasiteľ celého ľudstva, dá všetkým účasť na svojej sláve a všetci budú žiť s Kristom. Cirkev má prednášať „prosby, modlitby a orodovania a vzdávať vďaky za všetkých ľudí“ s vierou, že pre Božiu stvoriteľskú moc „nič nie je nemožné“ a s nádejou, že celé stvorenie bude mať nakoniec účasť na Božej sláve. Zdá sa, akoby medzi týmito biblickými náukami bolo isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu alebo iných prostriedkov spásy. Nutnosť krstu akoby obmedzovala rozsah Božej univerzálnej spásnej vôle. V prípade exorcizmu sa toto napätie prejavuje v boji o dušu človeka. Dôsledný teologický výskum akejkoľvek cirkevnej náuky alebo praxe musí vychádzať zo štúdia jej biblických základov.

Satan a jeho démoni môžu konať veľké znamenia a zázraky. Jeho najväčší klam spočíva v tom, že presviedča nič netušiaceho človeka, že Satan vôbec neexistuje. Iných klame tým, že sa vydáva za „anjela svetla“ (2 Kor 11:14). Písmo predpovedá, že Satan napokon odovzdá svoju moc náboženskému vodcovi, ktorý bude robiť znamenia a nimi zvádzať ľudí (Zjv 19:20). Falošní náboženskí učitelia, pôsobiaci pod vplyvom démonov, môžu dokonca presne predpovedať budúcnosť. Má tiež moc zoslať oheň z neba, ktorý strávi ľudí aj zvieratá. V Jóbovi 1:16 si ľudia mysleli, že oheň zoslal Boh, no z kontextu vyplýva, že jeho pôvodcom bol Satan. Písmo opakovane dosvedčuje, že Satan a démoni sa môžu zmocniť ľudí aj zvierat a prinútiť ich konať hrozné skutky (Lk 22:3; Jn 13:27). Démonicky posadnutí bývajú násilní (Mt 8:28), ubližujú si (Mk 5:2-5) a strácajú zmysel pre slušnosť (Lk 8:27). Biblia tiež ukazuje, že démoni môžu spôsobiť duchovnú, psychickú aj fyzickú chorobu. Vplyvom démonov môžu byť ľudia hluchí a nemí (Mk 9:17, 25), trpieť epilepsiou (Mt 17:15-18) alebo byť nevládni (Lk 13:11, 16). Bosoráctvo, čarodejníctvo, hypnóza a rôzne meditačné praktiky sú ďalšími spôsobmi, ktorými Satan ovláda ľudskú myseľ a robí z človeka bezmocnú obeť. Avšak Satan vždy koná len v medziach, ktoré mu určí Boh.

Boh nedal Satanovi ani jeho démonom moc uzdravovať ľudské bytosti. V tejto časti je potrebné vysvetliť takzvané „zázračné uzdravenia“ pripisované Satanovi, pri ktorých sa po podrobnom preskúmaní ukazuje, že nejde o skutočné uzdravenia. Preto aj v prípadoch, keď sa zdá, že chorí boli „uzdravení“, ide len o odňatie choroby, ktorú Satan sám spôsobil. Biblia jasne učí, že satanské alebo démonické odňatie choroby je len dočasné. Keď Ježiš Kristus vyháňal démonov, vždy im prikazoval, aby sa nevracali do osoby, z ktorej boli vyhnaní. Namiesto trvalého uzdravenia to môže byť len prechodné zlepšenie. Napríklad, „So sebou vezme sedem iných duchov, horších ako on, vojdú dnu a usadia sa tam.“ Takéto „dobrovoľné odchody“ nie sú trvalé exorcizmy ani nepredstavujú skutočné fyzické uzdravenie. Okrem toho Satan alebo jeho démoni môžu spôsobiť fyzickú či duševnú chorobu aj bez toho, aby bola osoba posadnutá. Satan chce klamať ľudí. Je klamárom, otcom lží a ničiteľom. V skutočnosti mu nejde o blaho človeka. Ani keby mal moc uzdravovať, nerobil by to, pokiaľ by mu to neslúžilo na oklamanie. Keďže nemá moc skutočne uzdravovať, predstiera uzdravenia.

Satan a jeho démoni spolupracujú s náboženskými kazateľmi, aby vytvorili dojem, že títo falošní služobníci majú moc uzdravovať. Ide o klamlivé zázraky, vrátane zdanlivých uzdravení a falošných exorcizmov. V Lukášovi 13:11-16 čítame, že Satan uvalil na ženu prostredníctvom „ducha nevládnosti“ chorobu na osemnásť rokov, v dôsledku ktorej bola zhrbená a nemohla sa narovnať. Keďže však Satan a jeho démoni majú nižšie postavenie než Boh, Ježiš ženu uzdravil vyhnaním démona. V Skutkoch 19:13-16 sa dozviete, čo sa stalo tým, ktorí sa pokúšali vyháňať démonov bez Božieho poverenia. Skutoční Boží služobníci sa môžu modliť za chorých ľudí a Boh môže vypočuť ich modlitby a udeliť uzdravenie. V každom prípade však pravé uzdravenie pochádza výlučne od Boha, a nie od Satana. Zároveň je zrejmé, že Satan a jeho démoni môžu niektorým ľuďom dočasne odobrať vnímanie bolesti. Vidíme to u rôznych guruov, ktorí chodia bosí po ohni, prepichujú si telo alebo sa režú nožmi. Keď títo čarodejníci ovplyvnení alebo posadnutí démonmi „zrušia svoju kliatbu“, chorý sa môže uzdraviť preto, že démonický vplyv, ktorý chorobu spôsobila, prestane pôsobiť - aspoň na určitý čas.

Biblia zároveň učí, ako rozlíšiť Božieho služobníka od Satanovho služobníka. Boží služobník musí správne chápať a učiť pravdu o tom, kto Boh bol, je a bude, kto je Ježiš Kristus a čo vykonal, čo koná dnes a čo vykoná v budúcnosti. Zároveň musí učiť spravodlivý Boží zákon. Kristus nás jasne varoval, že niektoré klamlivé zázraky a znamenia, vykonané ľuďmi, ktorí sú nástrojmi Satana a vydávajú sa za „Božích učiteľov“, „kazateľov“, „služobníkov“, „kňazov“, „liečiteľov viery“, „evanjelistov“, „prorokov“ či „apoštolov“, budú pôsobiť tak presvedčivo, že by mohli zviesť aj Božích vyvolených, keby to bolo možné. „Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene?“ Pán Ježiš Kristus NIKDY neuzdravil nikoho čiastočne. Neuzdravoval vierou ľudí, ale Božou mocou. Uzdravenie v Božom pláne sa naplní, keď dostaneme oslávené telo. Fyzické uzdravenie hynúceho tela nie je zaručené v rámci vykúpenia počas pozemského života. Naša smrteľná existencia je pod kliatbou smrti a podlieha rozkladu. Uzdravenie fyzického tela nie je garantované pred vzkriesením.

Prípad Anneliese Michel (Emily Rose): Tragédia a Kontroverzia

Prípad Emily Rose šokoval svet a dodnes zostáva jedným z najdesivejších prípadov exorcizmu v moderných dejinách. Mladá, nábožensky založená žena z nemeckej vidieckej rodiny sa stala obeťou znepokojujúceho zápasu s temnými silami, ktorý sa pre ňu skončil veľmi tragicky. Emily Rose, narodená ako Anneliese Michel, pochádzala z hlboko náboženskej katolíckej rodiny v Nemecku. Narodila sa 21. septembra 1952 a bola obyčajnou mladou ženou, ktorá túžila po vzdelaní a verila v pevné rodinné hodnoty. Rodina Michel bola známa svojou silnou vierou a Emily od malička navštevovala kostol, aktívne sa zapájala do cirkevných aktivít a bola považovaná za zbožnú a poslušnú dcéru.

Jej život sa začal meniť, keď mala šestnásť rokov a trpela prvými nevysvetliteľnými zdravotnými problémami. Najprv sa jednalo o záchvaty a stavy podobné epilepsii, ktoré ju opakovane priviedli k lekárom. Napriek diagnostike epilepsie, tradičné liečby nezaberali a Emilin stav sa neustále zhoršoval. Emily postupne začala trpieť zvláštnymi príznakmi. Tvrdila, že počuje hlasy, ktoré jej prikazujú vykonávať strašné činy, a vídavala desivé tváre démonov, ktoré ju prenasledovali všade, kam sa pohla. Bola presvedčená, že ju ovládajú zlé sily. Okrem toho sa začala správať agresívne, odmietala jesť a piť, čo spôsobilo výrazné zhoršenie jej zdravotného stavu. Tiež cítila hrozný zápach, ktorý iní ľudia necítili, a neskôr - v čase, keď sa už vykonával exorcizmus a Anneliese upadala do tranzu, tento zápach cítili aj prítomní ľudia.

Rodičia sa obrátili na cirkev, keďže Emily trpela javmi, ktoré nedokázala vysvetliť moderná medicína. Kňazi, ktorí ju navštívili, verili, že sa jedná o prípad démonickej posadnutosti, a tak rodina požiadala o povolenie na exorcizmus. Na výkon oficiálneho exorcizmu dostali povolenie po dôkladnom preskúmaní jej stavu dvaja kňazi - o. Ernst Alt a o. Arnold Renz. Dôležitým dôkazom, že Anneliese bola duševne zdravá, je konsenzus všetkých kňazov, ktorí poznali Anneliese. O. Alt povedal: „Ako jej duchovný vodca, ktorým som bol v rokoch 1973 až 1975, nemôžem dopustiť, aby sa jej hrozné posadnutie interpretovalo ako lož, či nesprávna teologická interpretácia.“

Exorcizmus bol povolený a pod vedením kňazov Arnolda Renza a Ernsta Alta sa začala séria rituálov, ktorá trvala 10 mesiacov. Počas tohto obdobia sa konalo viac ako 67 exorcistických sedení. Počas nich Emily trpela hroznými bolesťami, vrieskala neľudskými hlasmi a vykonávala groteskné pohyby, ktoré boli pre všetkých zúčastnených strašidelné a desivé. Tvrdila, že je posadnutá niekoľkými démonmi vrátane Lucifera, Kaina, Judáša a ďalších biblických postáv, ktoré sa jej zmocnili a spôsobili jej extrémne utrpenie. Počas sedení sa jej stav zhoršoval, prestávala jesť a piť, a bola fyzicky vyčerpaná, čo viedlo k jej smrti 1. júla 1976 vo veku iba 23 rokov. Oficiálna príčina smrti Emily bola podvýživa a dehydratácia, pretože počas exorcizmu odmietala jedlo aj pitie. Po jej smrti sa zistilo, že trpela extrémnym fyzickým a psychickým vyčerpaním, ktoré sa zhoršilo vplyvom exorcizmov. Pitva ako príčinu úmrtia určila podvýživu/dehydratáciu, avšak bez mnohých bežných sprievodných fyzických znakov.

Po smrti Emily bol prípad predmetom kontroverzie, ktorá zasiahla celú nemeckú spoločnosť. Jej rodičia a kňazi boli postavení pred súd a obvinení zo zabitia z nedbanlivosti. Súdny proces sa konal v roku 1978 a bol mimoriadne sledovaný médiami po celom svete. Obhajoba tvrdila, že Emily bola posadnutá, zatiaľ čo prokuratúra obhajovala, že jej zdravotný stav mohol byť liečený tradičnými lekárskymi prostriedkami, ak by bola hospitalizovaná. Rodičia a dvaja exorcisti boli uznaní vinnými z prečinu usmrtenia z nedbanlivosti. O. Arnold Renz, o. Ernst Alt a rodičia Josef a Anna boli odsúdení na šesť mesiacov väzenia, ktoré im bolo podmienečne odňaté s trojročnou podmienkou. Zdá sa, že liečiť niekoho duševne chorého praktikami z úplne iného storočia skutočne nebolo najlepším nápadom. Po tomto prípade už verejnosť takýmto praktikám veľmi nedôverovala. Rodina Michel sa stiahla do úzadia a dodnes je pre nich táto udalosť traumatickou spomienkou.

Napriek tomu rodina a niektorí kňazi veria, že Emily bola mučeníčka, ktorá obetovala svoj život, aby zachránila iných pred démonickými silami. Anneliese bola nielen v starostlivosti svojich rodičov, ale aj dvoch kňazov - exorcistov. Pitva uviedla, že Anneliese zomrela na podvýživu/dehydratáciu. Určite mnohí ľudia spochybnili tento záver, ako napríklad autor Dr. Felicitas Goodman, ktorý mal pocit, že liek na predpis Tegretol (a tiež Dilantin), ktorý Anneliese chvíľu užívala, pravdepodobne zohrali významnú úlohu v jej smrti. Dôležitejšie ako to, "ako" zomrela, je "prečo" zomrela.

V septembri 1973 Anneliese povedala lekárovi Dr. Luthymu, že vidí „fratzen“ - nemecký výraz pre príšerné démonické bytosti. Počas jedného nedeľného popoludnia v júli 1975 sa Anneliese a jej priateľ Peter rozhodli ísť na prechádzku. V tom období Anneliese ledva chodila bez pomoci, nohy dokázala ohýbať len veľmi ťažko. Zrazu sa zastavila a padla na kolená. Peter sa s ňou pokúšal komunikovať, ale ona nereagovala. O pár minút neskôr sa Anneliese postavila a od vzrušenia zakričala: „Môžem chodiť! Pozri na mňa, som slobodná!“ Peter bol prekvapený náhlou zmenou a opýtal sa, čo sa stalo. Anneliese odpovedala, že videla Najsvätejšiu Pannu Máriu. Ponáhľali sa preto domov, aby sa podelili o dobré správy s rodinou. Nasledujúce dva mesiace boli pokojné, až kým Anneliese nemala ďalšie zjavenie Najsvätejšej Panny Márie, tentokrát vo františkánskom kláštore Engelberg, kam sa Anneliese chodila často modliť. Panna Mária prehovorila k Anneliese takto: „Je to veľké utrpenie pre moje srdce, že je zatratených tak veľa duší! Je potrebné konať pokánie za kňazov, mládež aj za vašu krajinu. Bola by si ochotná činiť pokánie za tieto duše, aby ich nebolo toľko zatratených?“ Anneliese požiadala o radu svojich rodičov, ktorí boli pochopiteľne veľmi znepokojení. Vedeli, že pokánie ktoré bude musieť Anneliese podstúpiť, bude spočívať v tom, že ju démoni budú opäť slobodne a zúrivo napádať. Anneliese po zrelej úvahe povedala áno.

Počas jedného exorcizmu otec Renz priniesol tri neoznačené poháre vody. Jeden obsahoval svätenú vodu z Lúrd, druhý vodu zo San Damiana a tretí vodu z vodovodu. Keď Anneliese zdvihla vodu zo San Damiana, povedala: „San Damiano Scheiße Wasser.“ (voda na hovno) a odložila ju nabok. Pri jednej príležitosti počas exorcizmu Lucifer prostredníctvom Anneliese povedal: „Dnes už takmer nikto neverí v Nepoškvrnené počatie. A Cirkev? V súčasnosti väčšina verí, že je to len komunita. Modernisti ju zabíjajú stále viac. Tvrdo na tom pracujeme a hádžeme do Cirkvi veľa jedu, tak aby mohla byť Cirkev zdiskreditovaná. Tých, ktorí veria v Cirkev, sú jej verní a veria v jej učenie, je už veľmi málo. Mnohí veria, že po smrti je všetkému koniec. Je ich veľmi veľa a podľa toho aj žijú, pretože sa už nemodlia.“

Pokiaľ ide o prípad Anneliese, príčinou jej posadnutia bolo, ako to démoni na príkaz v mene Ježiša Krista opakovane uviedli, že bola prekliata v lone svojej matky pred jej narodením jednou ženou. Jej matka Anna mala totiž v mladosti (ešte pred svadbou s jej otcom Jozefom) vzťah s iným mužom, s ktorým mala aj dieťa (Anneliesinu nevlastnú sestru Marthu). Žena, ktorá sa nakoniec za tohto muža vydala, zrejme zo žiarlivosti uvalila na ich rodinu kliatbu. Keďže Anneliese bola prvorodeným dieťaťom manželov Michelových, táto kliatba padla na ňu. Môžeme preto vidieť, že Anneliesino posadnutie nebolo spôsobené jej vlastným konaním. Zároveň Boh celú tú situáciu dokázal využiť na porážku zla - vďaka vedomému prijatiu utrpenia zo strany Anneliese a jeho obetovania za obrátenie hriešnikov.

Počas jedného exorcizmu sa démoni zúfalo sťažovali: „Sme večne zatratení! Von! Von! Prajeme si vyjsť. Už v nej nemôžeme dlhšie zotrvať. To špinavé dievča zostáva celý deň v kostole. Sme zatratení! Prekliati!“ Na to exorcista odpovedal: „Potom poď von!“ Démon menom Judáš odpovedal: „Nemôžeme, pretože On to nedovoľuje. Ten tam hore, ten to nechce! Chce, aby sme zostali. Chceme sa dostať von z nej, ktorá chodí na sväté prijímanie a chodí každý deň! To nemôžeme zniesť! Chceme vyjsť von, von, von… Chceme vyjsť von, ale ten tam hore nám to nedovolí!“ Tak môžeme vidieť, že to bol sám Boh, ktorý dovolil démonom utláčať Anneliese, aby sa hriešnici obrátili a boli zachránení od zatratenia. Anneliese počas tohto obdobia uviedla, že ju navštevovali dvaja zosnulí členovia rodiny - jej stará mama Furg a jej sestra Martha, a taktiež Siegfried, nedávno zosnulý synovec otca Rotha, ktorí ju údajne prišli utešiť a posilniť. Tiež sa vyskytlo niekoľko jej výpovedí, kedy poznala presné časy a miesta, keď sa za ňu ľudia modlili.

Objavili sa dokonca správy o stigmách, o ktorých svedčili rodinní príslušníci, o. Alt a Peter, ktorí videli malé, ale jasne viditeľné oválne rany na rukách a nohách. Trvala na tom, že tieto rany si nespôsobila sama. Naďalej cítila bolesť, najmä v nohách, aj keď sa rany zahojili. Jej matka Anna povedala nasledovné: „Jedného rána som vstúpila do Anneliesinej izby a povedala: ‚Anneliese, dnes si v posteli. Zvyčajne som ju našla kľačať pred krížom alebo robiť nejakú inú formu pokánia. Všimla som si rany na jej nohách, ktoré boli veľmi opuchnuté. Stalo sa to počas noci. Neskôr dostala to isté na svojich rukách. Jej ruky však neboli na tom tak zle ako nohy. Veľmi trpela týmito ranami.“ Dokonca aj lekár Dr. Roth údajne uviedol, keď ju prvýkrát videl pri jednej z týchto príležitostí: „Bože môj, má stigmy!“, ale neskôr počas súdneho konania to poprel. V Anneliesinom denníku z 20. októbra 1975 je napísané, ako Spasiteľ hovorí: „Ešte stále je tu niečo, čo si musíš zapísať.“ Anneliese odpovedá: „Čo je to? Nechcela som to napísať, pretože som si myslela, že je to od Satana. Okrem toho sa moja povaha búri proti tejto myšlienke.“ Spasiteľ ďalej hovorí: „Budeš veľa trpieť a činiť pokánie, dokonca aj teraz. Ale tvoje utrpenie, tvoj smútok a zúfalstvo Mi pomôžu zachrániť duše.“ Stav posadnutia, ktorý Anneliese znášala trpezlivo a s láskou, určite mocne pôsobil na jej posvätenie. V ten deň, 31. októbra, boli všetci démoni - okrem jedného, dočasne vyhnaní z Anneliese.

V apríli 1976 Anneliese povedala otcovi Altovi, že „máj a jún budú veľmi ťažké mesiace, ale júl prinesie riešenie“. Opakujúc tú istú správu, 1. mája Anneliese povedala svojmu priateľovi Petrovi, že „bude musieť trpieť až do júla“, a opäť 9. mája 1976 Anneliese povedala svojmu otcovi, matke, Petrovi a svojej sestre Barbare, že „mesiace máj a jún budú zlé, ale júl prinesie úľavu.“ Ráno presne 1. júla 1976 Anna zavolala otcovi Altovi, aby ho informovala, že Anneliese počas noci zomrela. Anneliese bola teraz skutočne slobodná. Nie tak, ako by sme to chceli my tu dole, ale tak, ako by to chcel Boh, pretože Boh vidí očami večnosti, že náš život tu na zemi je len dočasnou púťou, zatiaľ čo náš skutočný život je s Ním v nebi po celú večnosť. Keďže tieto udalosti možno z duchovnej perspektívy považovať za spôsob účasti na Kristovom utrpení, smrť Anneliese nebola v žiadnom prípade zlyhaním exorcizmu. Treba ju chápať rovnako ako Kristovu smrť. Prípad Anneliese Michel je dobre zdokumentovaný v dvoch knihách: Anneliese Michel: A true story of a case of demonic possession, ktorú napísal Fr. Jose Antonio Fortea a Lawrence E.U. LeBlanc a tiež „The exorcism of Anneliese Michel“ od Dr. Felicitas D. Goodman. Archív diecézy Würzburg však jej spis zneprístupnil na ďalších 40 rokov.

Moderné Prípady a Filmové Adaptácie: Emma Schmidt a „Rituál“

Milovníci exorcistických hororov sa majú na čo tešiť. Novinka Rituál od Davida Midella do slovenských kín zamieri už v týchto dňoch. Desivý príbeh o vyháňaní diabla sa môže pochváliť pôsobivým obsadením, ale aj príbehom vychádzajúcim zo skutočne zdokumentovaného prípadu. Film „Rituál“ vychádza zo skutočných udalostí, ku ktorým došlo v roku 1928 v americkom štáte Iowa. Žena menom Emma Schmidt vtedy podstúpila sériu exorcizmov, keďže údajne už od svojich štrnástich rokov vykazovala príznaky démonickej posadnutosti.

Schmidt mala levitovať, správať sa agresívne, ničiť posvätné predmety či rozprávať viacerými neznámymi jazykmi. V tele Schmidt mali údajne prebývať štyria démoni. Prípad Emmy Schmidt je podľa teológov najlepšie zdokumentovaným prípadom démonickej posadnutosti v 20. storočí. Režisér Rituálu David Midell čerpal z viacerých dobových dokumentov, okrem iného z článku v časopise Time, ktorý o prípade priniesol rozsiahlu reportáž v roku 1936. Cenným zdrojom poznatkov preňho bola aj kniha Begone, Satan, ktorá vyšla v roku 1935. „Obsahuje výpovede a svedectvá ľudí, ktorí boli priamymi účastníkmi exorcizmu Emmy Schmidt v roku 1928 v kláštore v Iowe,“ uviedol Midell. „Táto udalosť je hororová, ale zároveň fascinujúca a historicky overená.“

Davida Midella príbeh Emmy Schmidt okamžite oslovil. Po dokončení svojho predchádzajúceho filmu chcel spracovať nejaký ďalší skutočný príbeh v žánri, v ktorom sa doteraz nepohyboval. „Môj producent Enrico Natala a ja sme práve dokončili náš predchádzajúci film a chceli sme vyrozprávať ďalší skutočný príbeh,“ prezradil. „Ale chceli sme skúsiť žáner, na ktorom sme ešte nepracovali. Natrafil som na tento príbeh. Bolo niekoľko filmov, ktoré sa snažili vyrozprávať ho, ale nepoužili skutočné mená osôb ani reálne lokácie. Takže sa od faktov dosť vzdialili. Bol som prekvapený, že tu doteraz nebol veľký blockbuster, ktorý by sa na tento príbeh zameral. To bol jeden z aspektov, ktoré ma fascinovali, okrem témy vedy a viery, ktorá je súčasťou skutočného príbehu a ktorú sme integrovali aj do filmu.“

Postavu posadnutej Emmy Schmidt si zahrala Abigail Cowen. Na svoju rolu sa dôkladne pripravovala a snažila sa zistiť čo najviac o skutočnej Emme Schmidt a jej živote. Zaujímalo ju, v akom prostredí vyrastala, čo ju formovalo a čím si musela prejsť ako tínedžerka. Nebolo však vždy jednoduché sa dopátrať pravdy, pretože fakty ohľadom Schmidt si často protirečili a nebolo ich veľa. Pre Cowen však bolo dôležité zobraziť to, ako sa Emmine traumy „manifestovali v tom, čím si musí prejsť v dospelosti“. Režisér čerpal inšpiráciu vo viacerých kultových hororoch. Asi ťa neprekvapí, že najväčší vplyv naňho mal horor Exorcista od Williama Friedkina. Midell ho označil za jeden zo svojich vôbec najobľúbenejších filmov. Inšpiráciou mu ale bol aj film V moci diabla od Scotta Derricksona a tiež found footage Posledné vyháňanie diabla od Daniela Stamma.

Režisér David Midell pred Rituálom natočil dva celovečerné snímky, drámu NightLights a životopisný film The Killing of Kenneth Chamberlain. Doteraz sa tak pohyboval výlučne v prostredí drám a Rituál je jeho prvým hororovým pokusom. David Midell prezradil, že ho na celom príbehu lákala aj jeho emocionálna sila. Tú sa snažil zachovať aj vo filme a chcel zobraziť celý prípad s ľudskosťou a empatiou. „Faktom je, že tento príbeh je hlavne o zraniteľnej žene a skupine ľudí, ktorí sa spojili a vystavili značným rizikám - fyzickému riziku, emocionálnemu riziku, duchovnému riziku -, aby sa pokúsili zmierniť jej utrpenie,“ objasnil režisér. „To sú príbehy, ktoré ma odjakživa fascinujú, príbehy o tom, ako sa zaobchádza so zraniteľnými ľuďmi.“

David Midell sa vyjadril, že bolo preňho dôležité vyrozprávať príbeh tak, ako sa podľa svedkov skutočne stal. „Išlo nám o pravdivé zobrazenie toho, čo sa podľa svedkov skutočne stalo,“ zdôraznil. „Ukázať hororový aspekt posadnutej osoby a možno balansovanie na hrane: ‚Nie je to v skutočnosti psychologický alebo psychiatrický problém?’“ Režisér David Midell od začiatku chcel, aby si hlavnú rolu v jeho filme zahral Al Pacino. Bol príjemne prekvapený a nadšený, keď mu producent povedal, že Al Pacino má záujem a chce sa porozprávať. Al Pacino na stretnutie dorazil s vytlačeným scenárom, ktorý bol kompletne popísaný poznámkami. „Bolo inšpiratívne to vidieť, a tá spolupráca pokračovala. Al Pacino bol prvý, kto sa k projektu pridal.“

Príbeh Rituálu sa točí okolo mladej Emmy Schmidt (Abigail Cowen), ktorá celé roky vykazuje príznaky démonickej posadnutosti. Levituje, rozpráva jazykmi, ktoré nepozná, správa sa agresívne a ničí náboženské predmety. Napokon sa zverí do rúk otca Theophilusa Riesingera (Al Pacino). Ten sa rozhodne vykonať starobylý rituál vyháňania diabla a dušu Emmy zachrániť. O réžiu sa postaral David Midell. Ten sa vyjadril, že preňho bolo dôležité natočiť film tak, aby ctil skutočný príbeh. „Cieľom bolo, aby Emmina ľudskosť a zraniteľnosť bola zachovaná,“ podotkol. „Aby kňazi boli zobrazení ako skutočné ľudské bytosti s chybami a že sme zobrazili odvahu a statočnosť, ktorú mníšky a matka predstavená potrebovali na to, aby dokázali pustiť ženu posadnutú démonmi do svojho domu a rozhodli sa jej pomôcť.“

Rozlišovanie Duchov a Úloha Exorcistu

Otázka démonického pôsobenia je mimoriadne citlivá a vyžaduje si starostlivé rozlišovanie. Pre mnohých ľudí, ktorí prežívajú nevysvetliteľné javy alebo trápenia, sa stáva cesta k exorcistovi poslednou nádejou. Začiatkom mája 2018 Zachej.sk spustil projekt „Spýtajte sa exorcistu,“ vďaka ktorému ste mohli položiť svoje otázky košickému exorcistovi Imrichovi Degrovi. Tento projekt chce byť spojítkom medzi ľuďmi a kňazom povereným službou exorcizmu. Uvedomujeme si, že cesta k nemu je pre mnohých ťažká, a týmto ju chceme uľahčiť.

Kňaz Imrich Degro radí, že ak sa niekomu dejú divné veci, alebo má pocit, že je prekliaty či posadnutý, prvým krokom by malo byť vyhľadanie p. farára vo svojej farnosti a komunikovať s ním problém. Ak farár odporučí lekárske či psychologické vyšetrenia, je nevyhnutné ich absolvovať. Pretože vždy najprv hľadáme prirodzené vysvetlenie a postupujeme tzv. vylučovacou metódou (musíme vylúčiť medicínske, psychologické či psychiatrické príčiny). Ak p. farár posúdi, že potrebujete pomoc exorcistu, posunie Vás ďalej (už skoro každá diecéza na Slovensku má exorcistu). Imrich Degro je katolíckym kňazom pôsobiacim v Košickej arcidiecéze. V roku 2002 ho košický arcibiskup poveril službou exorcizmu pre individuálne prípady a v roku 2010 mu bola pôsobnosť rozšírená na celú Košickú arcidiecézu.

Ľudia často kladú otázku, ako sa prejavuje posadnutosť diablom. Častou mylnou predstavou je, že osoba trpí psychickou poruchou schizofrénie, alebo koná svoje činy, ktoré sa nezhodujú s rozumom, všetko vo svoj neprospech a v neprospech rodiny. Imrich Degro objasňuje, že samotná schizofrénia alebo konanie v rozpore s rozumom nie sú znakom posadnutosti. Konanie len vo svoj prospech je znakom sebectva a egoizmu, nie posadnutosti. Strach môže byť vstupnou bránou pre zlého ducha, ale nie v tom zmysle, že Vás hneď posadne. Strach zo zlého ducha, ktorý prežívate, je Vašou slabosťou. Zlí duchovia prichádzajú, aby túto Vašu slabosť urobili ešte slabšou (to je jedna z ich taktík). Teda pokúšajú Vás tým, že Vás zastrašujú - zintenzívňujú Váš strach, ale je to vždy len pokušenie. My sa nemáme a ani nemusíme báť zlých duchov. Oni sa musia báť nás, ak žijeme s Ježišom, modlíme sa a prijímame sviatosti. Boh je silnejší a väčší ako diabol; diabol môže len toľko, koľko mu Boh dovolí.

Boj so zlom je našou celoživotnou úlohou; od okamihu nášho narodenia až po smrť, vždy budeme pokúšaní. Je to následok dedičného hriechu, vďaka ktorému je naša ľudská prirodzenosť naklonená k hriechu (KKC to nazýva žiadostivosťou). Návod ako sa brániť nám dáva apoštol Peter a Jakub. Oni hovoria „vzoprite sa“ (porov. Jak 4, 7). Pokušenie je niečo, čo nás navádza na hriech, ale nie je to hriech. Hriech je až naše slobodné rozhodnutie. Ak človek svedčí o Bohu, zlý môže stále pokračovať v útoku. Príčina môže byť prirodzená, napr. veľká tréma, malá sebadôvera, pochybnosti o sebe samom, veľké obavy ako moje svedectvo bude prijaté a pod. Môžu to byť však aj prekážky, ktoré nám kladie zlý duch, keďže je „prekážač“ Božieho diela. Rozlíšiť to môžeme podľa veľkosti ovocia, ktoré svedectvo prináša, samozrejme skúmanie ovocia si vyžaduje určitý čas. No aj tu platí, že diabol môže len toľko, koľko mu Boh dovolí. Okrem toho platí aj to, „že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“(Rim 8,28) a že „on nás nedovolí skúšať nad naše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby sme mohli vydržať“(1 Kor 10,13).

Často sa objavujú otázky týkajúce sa takzvaných „rodových zaťažení“ alebo prekliatí, ktoré by mali pochádzať od predkov. Z pohľadu učenia Katolíckej cirkvi nejestvuje duchovné zlo, ktoré by pochádzalo z minulosti od už nežijúcich nám blízkych osôb, a ktoré by sme mohli odstrániť nejakou modlitbou. Hriech je totiž skutkom konkrétneho človeka, ktorý sa musí za spôsobenú neprávosť a nespravodlivosť zodpovedať pred Bohom. Ale určité následky hriešneho konania môžu prekračovať hranice života hriešnika. Hovoríme tu o zlom príklade predkov, pohoršení, o nevhodnej výchove, zlozvykoch, o hriešnom spôsobe zmýšľania a pod. Je dôležité byť zrelý a nehľadať za každú cenu vysvetlenie našich slabostí v hriechoch predkov a neprenášať svoje hriechy a hriešne náklonnosti len na druhých. Nutkanie k nečistote je pokušením, ktorému sa treba vzoprieť, odmietnuť ho. Spoveď - aj keď je zahanbujúca - nie je utrpením, ktorého by ste sa mali zbaviť. Spoveď je radostným stretnutím s odpúšťajúcim a milosrdným Otcom; je liekom na Váš hriech.

Pokiaľ ide o pochybnosti a nepokoj po spovedi, ak máte úmysel aj túžbu vždy sa dobre vyspovedať a pripravujete sa na sviatosť zmierenia podľa nejakého spovedného zrkadla, tak ste sa vyspovedali dobre. Je dôležité, aby ste pri sviatosti zmierenia vyznali všetky svoje ťažké hriechy, ľahké hriechy nemusíme vyznávať všetky. Odporúča sa pred prípravou na sviatosť zmierenia modliť sa k Duchu Svätému, napr. „Duchu Svätý, chcem sa dobre vyspovedať a prijať Otcovo odpustenie a lásku. Prosím, ty ma teraz usvedčuj z mojich hriechov. Ďakujem ti.“ Zároveň je dobré nájsť si stáleho spovedníka, voči ktorému si vybudujete dôveru. Keď nadobudnete voči nemu dôveru, poproste ho o vykonanie generálnej sviatosti zmierenia (to znamená z celého života). A potom sa už viac nevracajte k minulým hriechom. Zároveň ho môžete poprosiť, aby Vám rozhrešenie vždy udelil až potom, keď Vy oľutujete svoje hriechy, a aby slová rozhrešenia vyslovoval nahlas a zreteľne, aby ste ich jasne počuli. Keď potom po spovedi prídu pochybnosti, úzkosti a nepokoj, spomeňte si na slová rozhrešenia, ktoré ste pri spovedi jasne počuli.

V prípade vnímania „dotykov“ alebo iných rušivých javov, ak po modlitbe kňaza nenastala žiadna zmena (reakcia), nemusí ísť o Božiu milosť ani o mimoriadne pôsobenie zlého ducha. Pokiaľ ide o „pocit, že kňaz a miništranti na Vás stále pozerajú“, toto bude pravdepodobne záležitosť autosugescie (vnímate ako reálne to, čo v skutočnosti reálnym nie je). Je dôležité vôbec nevenovať pozornosť spomínaným dotykom ani tomu, že kňaz a miništranti na vás pozerajú. Boj so zlom je nepretržitý a vyžaduje si neustálu duchovnú ostražitosť a dôveru v Božiu pomoc.

tags: #skutocny #pribeh #exorcizmus