Existencia ľudskej duše je pre mnohých neodškriepiteľným faktom, preto sa v tomto článku nebudeme venovať jej samotnej obhajobe. Duša, ako nehmotná, stála a nemenná entita, sprevádza človeka po celý život a je považovaná za nesmrteľnú. Je to práve táto večná iskra, ktorá je podľa mnohých koncepcií v neustálom spojení s fyzickým telom, no zároveň ho presahuje. V tomto spojení sa rodí naša ľudská skúsenosť, ktorá sa často javí ako iluzórne zdanie. Podľa poňatia, ktoré sa dovoláva princípov prevteľovania, je človek v podstate dušou, ktorá si len „požičiava“ telo na svoje pozemské putovanie.
Avšak, toto poňatie, hoci na prvý pohľad jednoduché, vzbudzuje filozofické rozpaky a predstavuje skutočné riešenie mnohých problémov, pretože nevysvetľuje vzájomnú súčinnosť tela a duše. Ako môžu byť tieto dve zdanlivo odlišné a oddeliteľné entity tak hlboko prepojené? Táto otázka nás privádza k jadru tzv. problému duch-telo, ktorý je neodmysliteľne spojený s diskusiami o duši a jej existencii v rôznych telách, s ktorými je zjednotená.
Filozofické základy: Od Platóna k Hylémorfizmu
Pohľad na jednotu človeka, kde duša a telo tvoria neoddeliteľný celok, je jednou z najsubtílnejších myšlienok katolíckej filozofie, najmä v kontexte učenia svätého Tomáša Akvinského. Tu sa stretávame s konceptom hylémorfizmu, ktorý odmieta radikálny dualizmus, teda úplné oddelenie ducha a hmoty. Nejedná sa o náhodnú, akcidentálnu jednotu, ale o jednotu esenciálnu. Duša je zjednotená s jedným, jedinečným telom, a toto spojenie formuje indivíduum.
Platón videl dušu ako nesmrteľnú entitu, ktorá existuje pred narodením tela a pretrváva po jeho smrti. Duše sa podľa neho inkarnovali do rôznych tiel, líšiac sa vzhľadom na mieru poznania Boha, ktoré im bolo dané. Preto svätý Tomáš hovorí, že každý anjel je iným druhom. Na rozdiel od anjelov, ľudské duše sa nerodia s vrodenými pojmami, sú na počiatku ako nepopísané listy. Toto spojenie s fyzickým svetom, s telom, môže byť pre dušu často bolestivou skúsenosťou, najmä ak sa musí spojiť s rôznymi, pre ňu nevhodnými telami.
Hylémorfizmus však túto možnosť priamej prestupnosti duše do rôznych tiel vylučuje. Duša je zjednotená s jedným, konkrétnym telom, ktoré formuje jej individualitu. Zmena hmotných podmienok, teda aj tela, by znamenala zánik pôvodnej individuality. Keby lev zožral Napoleona, jeho telo by sa stalo súčasťou leva, ale nie je to Napoleon, kto by sa stal levom. Aby sme pochopili hlbší zmysel tejto jednoty, musíme sa pozrieť na to, ako duša vníma seba samu a svet okolo seba.
Vedomie a Pamäť: Závoj Zabudnutia?
Tu na zemi si človek neuvedomuje priamo akty a existenciu svojej duše. Duša, hoci je naším skutočným „ja“, nikdy sama seba nevidela, nikdy sama seba necítila v jej čistej, nehmotnej podstate. Spojenie s telom, s fyzickými zmyslami, vytvára akýsi závoj, ktorý nám bráni v priamom vnímaní našej duchovnej podstaty. Toto spojenie je však pre dobro duše. Boh na počiatku vkladá dušu do tela a táto jednota je nevyhnutná pre jej vývoj a poznanie.
Niektoré filozofické a duchovné prúdy naznačujú, že duša v jednote s telom akoby zabúdala na to, čo poznala skôr, na svoje predchádzajúce inkarnácie. Táto strata pamäti môže byť dokonca považovaná za nevyhnutnú, aby sa duša mohla plne sústrediť na svoje pozemské skúsenosti a aby nestratila niečo podstatné z tejto konkrétnej inkarnácie. Samotný svätý Tomáš hovorí o nesmiernej zmene podmienok prevládajúcich po smrti, o zániku celého nášho zmyslového života, ktorý je pre nás v našej súčasnej forme existencie ťažko mysliteľný.
Reinkarnácia: Cyklus Života a Smrti
Reinkarnácia, teda prevteľovanie duše po smrti jedného tela do druhého, je koncept, ktorý pozná snáď každý. Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. Mnohí ľudia stotožňujú vlastné JA s telom a nerozumejú preto duši a reinkarnácii. Na pochopenie reinkarnácie musíme pochopiť, že vlastné JA je večná duša a nie dočasné telo. Ako vodítko môže slúžiť naša túžba žiť večne. Odkiaľ táto túžba pochádza? Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.
Mnohí ľudia považujú reinkarnáciu za výmysel, na druhej strane mnohým dáva zmysel a zodpovedá nezodpovedané otázky. Odkiaľ sa berú túžby? Už malé deti majú rôzne túžby, ktoré sa v neskoršom veku menia a tvarujú. Niekto má napríklad veľmi silnú túžbu žiť v inej krajine ako v tej, kde sa narodil. Odkiaľ táto túžba pramení? Podľa Bhagavadgíty: „Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī.“ Sklony úzko súvisia s túžbami. Niekto viac inklinuje k inej krajine ako k tej, v ktorej bol narodený. Niekto viac inklinuje k duchovnému životu ako k materiálnemu.
Duchovný učiteľ Radhanath Swami vo svojej knihe „Cesta domov“ popisuje, že ako malý chlapec nechcel nosiť nové oblečenie a jeho mama ho musela niekoľkokrát vyprať, aby nevyzeralo ako nové a mohol ho nosiť. Keď jeho rodičia kúpili nové auto, schovával sa pod sedačkou až kým auto nevyzeralo ako úplne nové. Možno aj vám sa niekedy stalo, že ste sa stretli so situáciou, ktorá sa vám zdala byť veľmi povedomá, až taká, že ste ju už určite zažili (Déjà Vu). Niektorým ľuďom sa stáva, že sú im povedomé miesta, na ktorých sú v tomto živote prvýkrát. Niektorí ľudia tvrdia, že si pamätajú minulé životy. Hlavne deti do 5 rokov. Niektorí ľudia sa rodia s fóbiami. Kde sa tieto fóbie vzali? Niektorí majú panický strach z vody, zrejme sa v minulom živote utopili. Samozrejme nie všetky strachy súvisia s minulými životmi.
Čo je to déjà vu? Čo je to déjà vu? - Michael Molina
Ako tieto javy vysvetliť? Určite by sa dalo vyšpekulovať desiatky vysvetlení, ktoré by na oko mohli dávať zmysel, ale pri hlbšom preskúmaní by sa mohli vynoriť ďalšie nezodpovedané otázky. Zato reinkarnácia poskytuje dokonalé vysvetlenie týchto javov. Existuje viacero teórií, čo sa deje po smrti, no reinkarnácia dokonale vysvetľuje, čo sa deje po smrti a prečo. Vysvetľuje všetky otázky, ktoré sme tu spomenuli. Reinkarnácia úzko súvisí so zákonom karmy, ktorý určuje, aké telo živá bytosť dostane v ďalšom živote.
Karma a Karmický Dluh: Spravodlivosť Vesmíru
Zákon karmy je neoddeliteľnou súčasťou konceptu reinkarnácie. Predstavuje univerzálny zákon príčiny a následku, kde každá naša myšlienka, slovo a čin majú svoje dôsledky, ktoré sa prejavia v tomto alebo v budúcich životoch. Ak chceme skutočne pochopiť reinkarnáciu a zistiť, či je fakt, alebo mýtus, nestačí len veriť, alebo neveriť. Treba naozaj do hĺbky skúmať život a smrť, prírodu, životné príbehy ľudí a veľa ďalšieho.
Mnohí protestujú proti tomu, že by duša mohla ísť z ľudského tela do zvieracieho, alebo rastlinného, ale nevedia podať žiadne vysvetlenie, prečo by to tak nemohlo byť. Z pohľadu karmy a neustáleho cyklu učenia a rastu duše, je presun do rôznych foriem života logickým pokračovaním. Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo. Sklony úzko súvisia s túžbami. Niekto viac inklinuje k inej krajine ako k tej, v ktorej bol narodený. Niekto viac inklinuje k duchovnému životu ako k materiálnemu.
Predpokladajme, že máte pred sebou nejakého človeka, napr. Františka Nováka. Ktorí boli fyzickí predkovia tohto človeka? Na to sa môžeme spoľahnúť jedine na kroniku akaša. Potom ale by mohla vzniknúť ďalšia otázka: Ktoré boli predchádzajúce inkarnácie tohto človeka? Aby sme sa k nim dopracovali, náš jasnovidec by musel ísť úplne inou cestou, než tou, po ktorej dôjde k jeho fyzickým predkom. Aby sme sa dostali k skorším inkarnáciám ľudského ja, bude možno musieť prechádzať naspäť mnohými dejinnými epochami.
Antroposofia a Duchovné Bádanie
Rudolf Steiner, zakladateľ antroposofie, ponúka hlbší pohľad na tieto otázky. Tvrdí, že dedičnosť nie je len biologická, ale aj duchovná. Ľudské ja nie je úplne nové stvorenie, ale radí sa k skorším inkarnáciám. Každá entita, ktorá sa inkarnuje, prináša so sebou nielen fyzické, ale aj éterické a astrálne telo, ktoré sú výsledkom jej predchádzajúcej cesty. Tieto telá sa líšia v závislosti od toho, akú cestu už duša prekonala.
Sledovanie cesty éterického tela nám môže veľa ujasniť, rovnako ako sledovanie cesty astrálneho tela. Keď sa tieto jednotlivé prúdy - fyzické, éterické, astrálne telo a „ja“ - rozbehnú, môžeme vidieť zložité procesy v duchovnom svete. Môžeme sledovať cestu, ktorú má za sebou éterické telo, a tým si mnohé ujasniť. Môžeme sledovať cestu astrálneho tela. Na základe toho môžeme štylizovať svoj popis.
Duša, ktorá prichádza zo sveta ducha, si so sebou prináša večné zákony pravdy a dobra. Tieto zážitky sú pominuteľné, ale ich plody zostávajú. Večný duch získava plody pominúceho života a vnímame ich skrze vlohy. Vezmime genialitu Mozarta. Bola plodom zážitkov, ktoré malo duchovné ja prostredníctvom duše. K tomu muselo prísť v živote predchádzajúcom. Všetci sme plodmi svojich predchádzajúcich zážitkov v predchádzajúcich pobytoch na Zemi.
Jasnovidné bádanie nám umožňuje sledovať cestu jednotlivých článkov bytosti a vidieť, ako sa nakoniec zomkli v tejto osobnosti. Toto nie je možné urobiť naraz. Je možné napríklad sledovať cestu, ktorú má za sebou éterické telo, a tým si mnohé ujasniť. Alebo sledovať cestu astrálneho tela. Toho štylizovať svoj popis.
Prebudenie Vedomia: Cesta k Vyššiemu Ja
Čo však zostáva, sú ich plody. Každý zážitok, každá emócia, každá myšlienka zanecháva stopu. Tieto stopy sa stávajú našimi vlohami, našimi talentami, našimi schopnosťami. Keď sa duša po smrti vracia do duchovného sveta, spracováva tieto zážitky. Potom, pri ďalšej inkarnácii, si tieto „plody“ so sebou prináša. Preto sa nám niektoré veci zdajú povedomé, preto máme určité vrodené sklony a talenty.
Človek si v bežnom živote neuvedomuje priamo akty a existenciu svojej duše. Duša nikdy sama seba nevidela, nikdy sama seba necítila v jej čistej, nehmotnej podstate. Všetky tieto zážitky sú pominuteľné. Čo však zostáva, sú ich plody. Vlohy, ktoré máme, sú výsledkom toho, čo sme sa naučili v minulých životoch. Vďaka nim sa nám svet zdá byť povedomejší, než keby sa s ním stretol po prvý krát. Na tom sa zakladá všetko učenie.
Vezmime genialitu Mozarta. Bola plodom zážitkov, ktoré malo duchovné ja prostredníctvom duše. K tomu muselo prísť v živote predchádzajúcom. Všetci sme plodmi svojich predchádzajúcich zážitkov v predchádzajúcich pobytoch na Zemi. Je isté, že duchovné ja, ktoré sa inkarnuje, si so sebou nesie vlastnosti a skúsenosti z minulých životov. Bude si vždy myslieť, že popisuje bytosť Františka Nováka, aj keď v skutočnosti popisuje vlastné duchovné ja, ktoré sa inkarnovalo do tohto tela. Je to tak aj pri akejkoľvek inej bytosti - z hľadiska jasnovidného bádania.
Po živote, túžba po bytí. A táto túžba sprevádza človeka od inkarnácie k inkarnácii. Keby sa človek nemohol na seba pôsobiť a nikdy by nežiadal viac, nedychtil by po ničom naviac k tomu, než čo mu svet poskytuje. Toto je však ilúzia. Vždy je tu priestor pre rast, pre rozvoj, pre hlbšie poznanie seba samého a vesmíru.
Novalis hovoril: „Spoznáme ako postupnú inkarnáciu jednej bytosti, spoja sa v čosi jednotného.“ V postupnom slede bytostí vidíme, ako sa ideou reinkarnácie spájajú v jednotu. K pojmu ducha nemožno dospieť bez toho, aby sme tiež nedospeli k pojmu opätovných pozemských životov. K pojmu reinkarnácie môžeme stratiť len vtedy, keď stratíme pojem ducha.
Nachádzame sa v dobe, keď absolútna väčšina ľudí žije v absolútnom zajatí „materialistického“ zmýšľania. Hoci sa každý bije do pŕs, akú on nemá fantastickú dušu, svojimi činmi prakticky všetci dokazujeme, že sme skrz na skrz „materialisti“ a za jedinú pravú skutočnosť považujeme to, čo možno vidieť očami, počuť ušami, či chytiť rukami … atď. Ako to teda je s oným tajuplným životom ľudským? Aký to má všetko zmysel? A ako je to vlastne so „životom“ po živote? Áno, aj v týchto ťažkých, neradostných dobách sa nájde pár ľudí, ktorých tieto otázky zaujímajú a dokonca sa nájdu aj jedinci, ktorí o týchto veciach dokážu uvažovať. Je skutočne svet a život len jedno veľké „hryzovisko“, kde silnejší zožerie toho slabšieho, ako to tvrdí vo svojich, u nás celkom neznámych dielach, Herbert Spencer, a ako o tom píše vo svojich románoch a poviedkach Jack London? Je život a svet len výsledkom materiálno - hmotnej interakcie jednotlivých členov a skupín bytostí? Je zmyslom života neustály boj, rozvoj, rozpínanie sa? Je to naozaj všetko o tom: „Kto z koho?“ Alebo je to všetko tak trochu ináč?
Tento článok tak trochu voľne nadväzuje na článok Nr.7, kde píšem pár postrehov o „duši“ človeka. Nakoľko je zrejmé, že človek, jednotlivec nemá žiadnu, trvalú, či večnú dušu, vyvstáva otázka: „Aký zmysel má potom žitie a bytie človeka?“ Veď ak smrťou tela všetko končí, aký zmysel by malo akékoľvek obmedzovanie svojich vášní a chtíčov? Veď potom teda žerme a pime, žeňme sa a vydávajme, čo to dá! Na prvý pohľad to skutočne tak vyzerá a mnoho ľudských bytostí takýmto štýlom života aj skutočne žije. Ale len na prvý pohľad. Keď sa totižto životu a bytiu človeka, a nielen človeka, prizrieme bližšie, zistíme, že to nie je také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Ono totiž za každú „žúrku“ príde skôr či neskôr vyúčtovanie. A táto skutočnosť nám vlastne aj tak trochu napovedá, v čom je skrytý zmysel života ľudského. Zmyslom života človeka totiž nemá byť ustavičný rozvoj a rozpínanie sa v „hmotnom“, materiálnom svete, ale presný opak. Teda útlm, akési zavinutie sa do seba. A útlmom sa nerozumie len určitá skromnosť v materiálnych záležitostiach, ale aj útlm v oblasti myslenia človeka. Cieľom je dopracovať sa k nemysleniu, v podstate k zničeniu svojho malého „ja“. Ja viem, v tejto chvíli, hlavne ženské plemeno začne bubnovať na poplach: „Veď keď sa všetci zriekneme „svetských“ záležitostí, človek zanikne!“ Ubezpečujem všetky takto ustrašené dámy, že nemusia mať absolútne žiadne obavy z toho, že by človek zanikol z tohto dôvodu.
Teraz, keď už vieme, čo by malo byť zmyslom života človeka, by sa možno niekto mohol opýtať: „A prečo by malo byť zmyslom života človeka „utlmovanie“? Čo „ja“ z toho budem mať?“ Áno, skutočne, pre bežného človeka je toto celkom oprávnená otázka. Skúsme na túto otázku nepokrytecky odpovedať. Naozaj, čo bude mať človek z toho, že počas života bude, ako sa vraví, „sušiť hubu“? Aby sme správne pochopili tento zdanlivý rozpor, je potrebné pochopiť a ujasniť si niekoľko základných vecí. Každý ľudský (a nielen ľudský) počin nesie v sebe, po jeho vykonaní, určitú objektívnu (absolútnu - akoby vo vzťahu k univerzu) a zároveň určitú subjektívnu (akoby pridanú - má význam iba pre dotyčného) hodnotu, pomocou ktorých sa manifestuje, prezentuje vo večnosti. Absolútna-objektívna hodnota činov má dlhodobé a širokospektrálne účinky, pridaná-subjektívna časť je obvykle krátkodobejšieho dosahu. Tieto dve hodnoty našich činov určujú nejakým spôsobom budúce deje v našich životoch. Ide pritom o činy myšlienkami, slovami a skutkami. Tu niekde pozorný čitateľ môže vytušiť odpoveď na vyššie položenú otázku: „Čo ja z toho budem mať?“ Nakoľko drvivá väčšina ľudského osadenstva planéty Zeme (o neľudských nehovoriac) žije plne v zajatí svojich túžob, chtíčov a vášní, musí byť každému súdnemu človeku jasné, že ich počiny a výčiny ponesú v sebe pečať tých - ktorých túžob, chtíčov a vášní. A podľa toho, aké pečate tieto ľudské činy v sebe ponesú, taká bude aj odozva z onoho energetického „podhubia“ vo večnosti a tak sa budú aj vyvíjať životy oných milých entít niekde v budúcnosti.
Archeológia a Antické Civilizácie: Stopy Viery v Posmrtný Život
Už pred štyrmi tisícmi rokov ľudí trápila otázka, čo sa stane po tom, keď človek naposledy vydýchne. Vráti sa jeho duša do nového života, alebo je ozaj všetkému definitívny koniec? Ťažké otázky, ešte ťažšie odpovede. Rozmýšľajú nad nimi filozofi, teológovia, psychológovia, ale aj renomovaní fyzici. Nájsť správnu odpoveď je také ťažké, ako vymyslieť perpetuum mobile. Existencia po skončení pozemského života, návrat z druhej strany zamestnávajú myseľ ľudí bez ohľadu na vierovyznanie, vzdelanie, národnosť.
Archeológovia majú naporúdzi dôkazy, že už neandertálci pred 50-tisíc rokmi zrejme uvažovali o tom, čo ich čaká po smrti. Naznačujú to nálezy, ktoré objavili v jaskyniach Šanidar. S prekvapením zistili, že telá mŕtvych boli natreté červenou farbou. „Červená bola odjakživa symbolom života. Tí, čo sa lúčili, mŕtvolu vystreli, miesto posledného odpočinku ozdobili kvetmi a navŕšené kamene chránili mŕtveho pred výčinmi počasia aj pred divou zverou,“ pripomína nemecký publicista Hartwig Hausdorf, ktorý sa zaoberá parapsychologickými javmi.
V odborných kruhoch sa preslávil aj ako objaviteľ legendárnych čínskych pyramíd. Archeológovia na jednej kresbe v jaskyni, ktorej vek odhadli na 15-tisíc rokov, identifikovali vedľa podoby mŕtveho aj akéhosi vtáka duše. „Indiáni v Peru a Bolívii dodnes nechávajú v záhlaví hrobu niečo ako dieru pre dušu, aby mohla bez prekážok uniknúť. Dokonca aj v našich zemepisných šírkach sa príležitostne nájdu truhly z raného stredoveku s takýmto otvorom,“ konštatuje nemecký publicista skúmajúci večné otázky tajuplného fenoménu reinkarnácie, čiže znovuzrodenia.
Otvory pre dušu, symbolika červenej farby, to všetko naznačuje hlbokú vieru v pokračovanie života po smrti. Starí Egypťania boli presvedčení, že telo i duša dostávajú šancu na nový život. Na to Egypťanov pripravovala Kniha mŕtvych so 150 kapitolami. Bol to vlastne praktický návod na mumifikovanie mŕtvych, ktoré malo telo chrániť počas cesty na druhý svet. Podľa odporučenia tejto knihy dávali mŕtvym do hrobov nielen zásobu potravín, ale aj ich obľúbené šperky.
Podstatne iný pohľad na život po živote mali v starovekom Grécku. Ríšu mŕtvych považovali za miesto, odkiaľ niet návratu medzi živých. Aby mŕtvi mohli zaplatiť nevľúdnemu a lakomému prievozníkovi Charónovi cez smrteľne jedovatú rieku Styx, vkladali im Gréci do úst mincu.
Hlinená ochranka. Veľké prekvapenie pred 90 rokmi zažili archeológovia, ktorí skúmali v Iraku hrob kráľovnej Šubad. Okrem jej pozostatkov našli v hrobe ďalších 68 kostier. Pri ich skúmaní zistili, že spolu s kráľovnou pochovali aj jej slúžky a členov osobnej stráže. „Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, vyplýva z toho len jedno: všetci títo ľudia išli dobrovoľne na smrť so svojou kráľovnou! Nenašli sa totiž nijaké dôkazy o boji alebo iných násilných vplyvoch. Ich telá ležali v radoch vedľa seba a vyjadrovali poslušnosť a disciplínu až za hrob. Je pravdepodobné, že skôr ako robotníci zasypali hrobku, dostali služobnice i vojaci jed alebo omamujúci prostriedok. Táto masová obeť, tragédia spred 4 500 rokov, sa zrejme zakladala na pevnej viere, že služobníctvo bude i po smrti naďalej slúžiť svojej kráľovnej,“ konštatuje Hartwig Hausdorf.
Dobrovoľný odchod z tohto sveta je známy aj zo života Inkov. Ešte pred 500 rokmi obetovali svoje životy obľúbené ženy a najlepší sluhovia, aby mohli na druhom svete poslúžiť svojmu najvyššiemu vládcovi. Aby im uľahčili smrť, kňazi počas pohrebných obradov priviedli obete do stavu bezvedomia podobného až klinickej smrti. Keď silná droga zaúčinkovala, ženy a sluhov zaškrtili.
Podobné praktiky pestovali pleti. Ako sprievod mŕtvych kniežat na druhý svet poslali množstvo služobníctva a ozbrojených rytierov. Tých dokonca pochovali v plnej zbroji aj s ich koňmi. Kelti totiž verili, že knieža pomocou mágie znovu ožije, a tak bude opäť potrebovať svoje služobníctvo i ozbrojenú ochranu.
Na ľahký život po zmŕtvychvstaní mysleli v ére pred Kristom starí Číňania. Cisár Čchin sa sám postaral o to, aby mu v posmrtnom živote nič nechýbalo. Umelcom dal urobiť z hliny veľké množstvo ozbrojených bojovníkov, koní a vozov, aby po jeho smrti strážili miesto posledného odpočinku. Známa terakotová armáda má viac ako osemtisíc bojovníkov.
Hoci medzi hlavnými svetovými náboženstvami sú v niektorých otázkach zásadné odlišnosti, jedno majú všetky spoločné. Každé dáva ľuďom nádej, že život sa smrťou nekončí. Nový zákon opisuje anjela smrti, ktorý sprevádza duše nebožtíkov na druhý svet. Znovuzrodenie spomína aj Starý zákon kresťanov. Červenú týmto víziám a myšlienkam však dal v šiestom storočí ekumenický cirkevný koncil. K šíreniu myšlienok o reinkarnácii zaujal nekompromisné stanovisko: „Kto obhajuje vymyslenú predchádzajúcu existenciu duší a zasadzuje sa o neslýchané obnovenie tohto pomýleného učenia, dostane sa do cirkevnej kliatby.“ Pápež Pius XII., ktorý sedel na Petrovom stolci v rokoch 1939 - 1958, uvažoval o tom, aby cirkev oficiálne uznala možnosť reinkarnácie. Po pápežovej smrti sa však sporná otázka už na program dňa v najvyšších kruhoch cirkvi nedostala.
Moderné Svedectvá a Vedecké Pohľady
Šok na cintoríne. Úvahám o možnosti reinkarnácie je mimoriadne priaznivo naklonená dnešná doba. Internet je plný ponúk na seansy, počas ktorých môžu ich účastníci prehovoriť s dušami svojich blízkych alebo so svojimi strážnymi anjelmi. Švédsky spisovateľ a filmár Friedrich Jürgenson zverejnil v roku 1959 svoju skúsenosť so záhrobím. Keď si raz večer zapol magnetofón, aby si vypočul spev vtákov, ktorý deň predtým nahral, prekvapil ho uprostred nahrávky hlas jeho mŕtvej matky: „Friedel, počuješ ma?“ Ako neskôr priznal, odvtedy sa na jeho páskach objavili stovky hlasov, ktoré zvyčajne vyslovili iba jedno slovo, nanajvýš krátku vetu. Pre zástancov teórie znovuzrodenia zneli slová švédskeho spisovateľa ako rajská hudba. Ako uviedli niektorí svedkovia, po smrti im vraj sám Jürgenson dával zo záhrobia rady, ako môžu zlepšiť komunikáciu s druhým svetom.
Štyridsať rokov sa zachytávaním hlasov mŕtvych zaoberá nemecký elektroakustik Hans-Otto König. Tvrdí, že sa mu ohlasujú neznámi nebožtíci, ktorí ho žiadajú, aby odovzdal ich odkazy živým príbuzným. Viacerí potvrdili, že naozaj spoznali hlasy mŕtvych členov svojej rodiny. Stav a pocity človeka nachádzajúceho sa na rozhraní života a smrti opísal americký lekár Raymond Moody. Ľudia, ktorí mu vyrozprávali svoje zážitky na prahu smrti, veria, že smrť nie je absolútny koniec, ale začiatok nového života.
Sú veci medzi nebom a zemou. Príbehy, javy, ktoré nevedia vysvetliť ani nositelia Nobelovej ceny. Do tejto kategórie patrí aj príbeh matky s dcérou z nemeckého mestečka Merzig. Keď sa raz prechádzali po miestnom cintoríne, dievčatko z ničoho nič oznámilo šokovanej mame ukazujúc na jeden hrob: „Tam ležím pochovaná v bielej truhle.“ Dievčatko ukázalo na hrob, kde ležala dcérka jej mamy z prvého manželstva, ktorá zomrela vo veku dvoch rokov. „V truhle mám vĺčka a svoju blond bábiku,“ dodala. Žena potvrdila, že jej prvú dcérku naozaj pochovali s týmito hračkami…
Spor o dôkazoch. Publicista Hausdorf podčiarkuje, že v súvislosti s reinkarnáciou vie, o čom hovorí, pretože veľmi podrobne preštudoval veľké množstvo prípadov predpokladaného prevtelenia. Pri ich posudzovaní je veľmi obozretný, až skeptický. „Jednoducho si neviem predstaviť, že by v jednom desaťročí mohli behať po svete tri Márie Stuartové, dvaja až traja Piláti Pontskí, štyria Napoleonovia a stredne veľká družina Albertov Einsteinov.“
Pri spore zástancov a odporcov reinkarnácie roky naliehavo zaznieva otázka dôkazov. Tak to bolo v prípade indického dievčatka Šantí Deví. Ako uvádza literatúra, zaoberalo sa ním mnoho vedcov. Aj tí najväčší skeptici uznali, že v jeho prípade ide nesporne o reinkarnáciu. V roku 1953 vydali spoločné komuniké vedci troch indických univerzít. „Podľa všetkých poznatkov, ktoré máme k dispozícii na základe skúmania údajov Šantí Deví, v nich môžeme vidieť potvrdenie ozajstnej reinkarnácie. Spätné spomienky deväťročného dievčatka na život spred 25 rokov sa normálnymi vedeckými prostriedkami nedajú objasniť.“
Šantí Deví sa narodila v roku 1944 v hlavnom meste Indie. Ako deväťročná začala rodičov presviedčať, že sa nevolá Šantí, ale Annes. A je vydatá za kupca Ahmeda Lugdita. Má s ním aj jedného syna a žije v meste Muttre. Keď s rodičmi navštívila toto mesto, okamžite spoznala dom, v ktorom prežila svoj predchádzajúci život. Najlepším dôkazom bolo, že našla skrýšu, do ktorej v minulom živote ukryla peniaze na horšie časy. Ako vedci oznámili v odborných časopisoch, reinkarnáciu potvrdili aj ďalšie experimenty.
Déjà vu. Nemecký básnik Goethe tvrdil, že duša človeka je ako voda, z neba prichádza, k nebu stúpa. A znovu musí na zem vo večnom kolobehu. Každý už asi zažil déjà vu - už videné. Vedci si roky kladú otázku, či nesúvisí so znovunarodením. Odpoveď zatiaľ nenašli.
Déjà vu prežil aj Hartwig Hausdorf. V novembri 1992 sprevádzal skupinu turistov do Číny. Odjakživa mal pocit, že patrí do Východnej Ázie. Cítil sa tam skrátka ako doma. Na brehu jednej rieky sa zrazu ocitol v inom svete a v inom čase. V prístave kotvil parník, aký bol moderný v tridsiatych rokoch minulého storočia, a publicista si náhle uvedomil, že sa ocitol na mieste svojho predchádzajúceho života. Zrazu vedel, hoci ho prepadla panika, že kedysi bol čínskym námorníkom a plavil sa po Východočínskom mori. „Od tejto chvíle som pevne presvedčený, že väčšinu z nás čaká viac ako jedna pozemská cesta.“
Autorka knihy Voľakedy, keď som bol veľký Joanne Klinková hovorila so stovkami inteligentných detí vo veku 2 - 4 rokov. Všetky jej rozprávali o zážitkoch z čias, keď boli dospelými. Otázkami reinkarnácie sa dlho zaoberá aj profesor Ian Stevenson z americkej Virgínie. Počas svojich výskumov Indiánov na Aljaške dospel k presvedčeniu, že nápadné materské znamienka a pečeňové škvrny sú vraj jasným znakom reinkarnácie. Podľa pána profesora ich majú Indiáni na miestach, kde ich v minulých životoch smrteľne poranili bodáky alebo guľky zo zbraní nepriateľov. Ako vážne treba brať tvrdenia lekára, ktorý sa celý život venuje výskumu reinkarnácie? To nech každý rozhodne sám.
Reinkarnácia je proces, v ktorom sa duša po smrti vracia do nového života, aby pokračovala v duchovnom raste. Je to fascinujúca téma, ktorá vzbudzuje zvedavosť a otázky o našom živote, smrti a existencii po nej. Tento koncept tvrdí, že po fyzickej smrti duša neodchádza do neznáma, ale sa vracia v novom tele, čím pokračuje v cykle života. Tento proces je známy ako samsára a je súčasťou niektorých východných náboženstiev, ako je hinduizmus, budhizmus, a ďalšie duchovné tradície. Zatiaľ čo v západnom svete nie je reinkarnácia všeobecne akceptovaná, mnohí veria, že je kľúčom k pochopeniu nášho účelu na Zemi a poslania, ktoré nesieme. V tomto článku sme sa pozreli na históriu reinkarnácie, dôkazy o jej existencii a vplyv, ktorý má tento koncept na náš každodenný život.
Reinkarnácia v Náboženských Systémoch a Filozofii
Reinkarnácia sa líši medzi rôznymi náboženskými a filozofickými smermi. V hinduizme je tento proces považovaný za základný cyklus života, ktorý sa opakuje, kým duša nedosiahne oslobodenie alebo "mókšu". Podľa tejto viery je osud duše závislý na karmických činoch, ktoré vykonala v predchádzajúcich životoch. V budhizme je tento cyklus známy ako samsára, kde sa duša neustále reinkarnuje, kým sa nedosiahne nirvána, stav úplného oslobodenia od utrpenia a žiadostivosti. V západnej filozofii sa reinkarnácia objavuje skôr v okrajových prúdoch, no niektoré staroveké grécke školy filozofie a ezoterické náboženské smery obsahujú myšlienky, ktoré sa podobajú reinkarnácii, čo naznačuje, že tento koncept je univerzálny.
Mnoho ľudí po celom svete tvrdí, že zažilo spomienky na predchádzajúce životy. Tieto svedectvá sú často veľmi podrobné a opisujú miesta, ľudí a udalosti, ktoré sa údajne stali v minulosti. V niektorých prípadoch tieto vzpomienky nemôžu byť vysvetlené žiadnym bežným spôsobom, a preto sa mnohí odborníci začali zaujímať o tento fenomén. Výskumy zahŕňajú deti, ktoré si pamätajú udalosti a detaily, ktoré boli overiteľné a historicky presné. Prípadové štúdie ukazujú, že niektoré z týchto detí vedeli o miestach a osobách, ktoré neboli nikdy verejne známe. Tieto zážitky nie sú vždy považované za definitívny dôkaz, ale sú silným argumentom v prospech existencie reinkarnácie.
Východná filozofia tvrdí, že karma, zákon príčiny a následku, je neoddeliteľnou súčasťou reinkarnácie. Podľa tejto viery každý čin, ktorý vykonáme v tomto živote, ovplyvní naše ďalšie reinkarnácie. To znamená, že dobré činy vedú k lepším životným podmienkam v budúcnosti, zatiaľ čo zlé činy môžu spôsobiť utrpenie v nasledujúcich životoch. Tento cyklus karmy a reinkarnácie umožňuje duši učiť sa, rásť a vylepšovať sa v každom živote, kým nedosiahne konečné oslobodenie. Karma nie je len trest, ale aj príležitosť na zlepšenie sa a nápravu predchádzajúcich chýb, čo poskytuje nádej, že každý život môže byť krokom smerom k väčšiemu duchovnému osvetleniu.
Koncept reinkarnácie ovplyvňuje nielen naše chápanie samých seba, ale aj spôsob, akým sa vzťahujeme k ostatným ľuďom, zvieratám a celému vesmíru. Ak veríme, že všetci prechádzame týmto cyklom života a smrti, začneme vnímať každý živý organizmus ako súčasť väčšieho celku. Reinkarnácia nás učí, že všetky bytosti sú prepojené a že naše činy, láska a súcit s ostatnými ovplyvňujú našu karmu a zároveň aj duchovný rast všetkých. Táto filozofia nás nabáda, aby sme konali s väčšou úctou k životu a rešpektovali každú formu existencie. Z pohľadu reinkarnácie môžeme tiež začať chápať, že naše vzťahy s ostatnými sú nielen výsledkom našich rozhodnutí v tomto živote, ale aj odrazom našich predchádzajúcich životov.
Moderná veda má sklon byť skeptická voči reinkarnácii, pretože nedokáže poskytnúť konkrétne empirické dôkazy, ktoré by tento koncept potvrdili. Veda sa zameriava na biologické a neurologické aspekty života, čo reinkarnáciu nezohľadňuje. Avšak niektorí vedci a odborníci na regresívnu terapiu sa domnievajú, že môže existovať spôsob, ako vedecky skúmať reinkarnáciu prostredníctvom analýzy spomienok na predchádzajúce životy a ich vplyv na správanie jednotlivcov. Tento pohľad sa stále vyvíja a vyvoláva zaujímavé diskusie o tom, čo je možné a čo nie. Niektorí tvrdia, že reinkarnácia je záležitosťou viery a duchovného presvedčenia, ktoré presahuje hranice materiálneho sveta.
tags: #telo #a #dusa #reinkarnacia