Slovo „okultný“ pochádza z latinského výrazu „occultus“, čo znamená „skryté, tajné, tajomné“. Okultizmus sa zaoberá tajomnými javmi, nadprirodzenými silami a udalosťami či praktikami, ktoré nemožno vysvetliť bežne dostupnými spôsobmi. Jadrom okultizmu sú vnútorné (ezoterické) náuky a ich praktiky, ktoré pestujú len zvláštni zasvätenci. S okultizmom sa sprvu spájali niektoré zvláštne duševné javy, ktoré sa neskôr stali predmetom skúmania v parapsychológii a psychotronike.
Mágia ako Abstraktný Systém Ovládania
Mágia je abstraktný systém, ktorého účelom je umožniť človeku ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psychologických javov, pomocou paranormálnych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov. Aj keď sa bežne slovo „mágia“ odvodzuje od starogr. μάγος - „mág“, príp. starogr. μαγεία - „mágia“ a starogr. μαγικός - „magický“, alebo perz. magh, cez lat. magus a franc. mage - „mág“ alebo franc. magique - „magický“, slovo pochádza z indoeurópskeho koreňa magh - „mocný“, „veľký“. Pojem „mágia“ a „magický“ sa v širšom zmysle kryje s pojmami „okultný“ (skrytý) alebo „ezoterický“ (vnútorný). V tomto prípade sa pod mágiu zaraďujú parciálne náuky s aspektom „tajomna“, ako napr. alchýmia, astrológia, alebo mesmerizmus.
Zodpovedanie otázky „čo je to mágia?“ je podľa odborníkov ťažké a nejednoznačné. Na mágiu sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych, no vzájomne sa vylučujúcich pozícií: z pozície okultizmu, ktorý javy vysvetľuje konceptuálne, napr. hermetizmom, a z pohľadu vedy, ktorá sa snaží mágiu vyložiť pomocou vedeckých disciplín. Oba prístupy si však navzájom požičiavajú pomocné pojmové konštrukcie. Dnes je však jasné, že fenomén mágie je transkultúrny.
Vedecké smery ako antropológia, sociológia, história, etnológia, psychológia alebo filozofia sa zaoberajú mágiou a snahou o jej pomenovanie. Všímajú si subjektívne a objektívne javy pripisované mágii a jej účinkom, ktoré sa dajú vedecky dokázať. Zjednodušene, väčšina vedeckých pohľadov pokladá mágiu za súčasť folklóru a spojuje ju so šamanizmom alebo čarodejníctvom „primitívnych“ národov, alebo s ich náboženstvom, ktoré vychádza zo snahy ovládať okolitú prírodu a prostredie. „Ide o snahu a návod aktívne ovládať prírodné zákonitosti prostredníctvom ich napodobňovania“ a „pôsobiť na osoby prostredníctvom predmetov, ktoré boli s nimi v kontakte.“ Je založená „na predpoklade existencie určitého mystického vzťahu medzi vecami a javmi v prírode.“
Určité smery psychológie začali na prelome 19. a 20. storočia nachádzať spoločné témy s okultnými interpretáciami magických fenoménov. Mágiu na druhej strane možno vnímať aj inak. V okultnom pohľade je aplikáciou napr. hermetických princípov, domnelým pozostatkom dávno stratenej múdrosti. Prvorepublikový český okultista Jan Kefer pri tomto probléme píše o použití prístupu, „ktorý sa snaží pochopiť mágiu z jej vnútornej podstaty, pokladajúc ju buď za plod ľudskej vôle a určitého výcviku, alebo za náuku s vlastným experimentálnym priestorom, za špecifické odvetvie ľudského myslenia.“
Mágiu možno pokladať aj za „špeciálnu formu noetiky, umožňujúcu poznávanie transempirických rovín existencie, čím uspokojuje základnú ľudskú potrebu transcendencie. Zároveň je aj praktickou metódou, ktorá mágovi umožňuje pôsobiť v súlade so svojou vôľou na seba a okolitý svet nekonvenčnými prostriedkami kvôli uspokojeniu iných, materiálnejšie orientovaných ľudských potrieb.“ Alebo „je metóda využívania vzťahu medzi vedomím (poznanie), informáciami (bytie) a energiou (konanie). Poznanie je rozhranie medzi bytím a konaním a môžeme ním pôsobiť na veci v oboch oblastiach.“ Prípadne „mágia môže byť popísaná ako súbor techník, ktoré vedome menia vnímanie identity.“
Z kulturologického hľadiska, napr. „mágia predstavuje miesto stretávania, kde sa kríži náboženstvo s vedou, ľudové povery sa stýkajú s vierou vzdelaných vrstiev a normy fikcie sa miesia s realitou každodenného života.“
Pôvod a Vývoj Mágie
Existuje niekoľko špekulácií a legiend o pôvode mágie. Jedna z nich hovorí o pôvode mágie vo vyspelej, zaniknutej civilizácii, ktorej znalosti sú dnes stratené a dajú sa len čiastočne deduktívne rekonštruovať z pozostatkov, ktoré boli roztrúsené po historických starovekých civilizáciách, akou bola staroegyptská alebo mayská. Súčasná mágia je pozostatkom kedysi stratených ľudských schopností, ktoré umožňoval telesný orgán, tzv. „tretie oko“. Ten evolúciou degeneroval a nakoniec sa stratil. Jeho súčasným pozostatkom je epifýza. Tento orgán umožňoval priame vnímanie „astrálu“ a pôsobenie na neho. Túto hypotézu začiatkom 20. storočia hlásal medzi inými nemecký paleontológ Eduard Dacqué. Vychádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z pozorovania plazov, u ktorých sa vyskytuje tzv. temenné oko, ktoré súvisí so spomínanou epifýzou. Je citlivé na svetlo a pravdepodobne ovláda hormóny termoregulácie jaštera.
Iná teória pripisuje mágii mimozemský pôvod. V starozákonnej apokryfnej Henochovej knihe sú spomínaní anjeli, ktorí spolu s pozemskými ženami mali splodiť pokolenie obrov. Popritom anjeli pozemské ženy učili rôznym znalostiam, medzi iným ich naučili mágiu.
Vývoj mágie je úzko spätý so samotným civilizačným vývojom. Nakonečný rozoznáva štyri zemepisné oblasti, ktoré súvisia s rozvojom prvotných magických vetiev: Európa, Čína, India a Mezopotámia. Ich vzájomné interakcie sú príčinou rozmanitosti jej neskorších foriem.
Mágia v Šamanizme a „Primitívnych“ Nábožensko-Magických Systémoch
Zdrojom mágie v šamanizme a „primitívnych“ nábožensko-magických systémoch bola schopnosť magicky myslieť, ktorá dávnemu človeku umožňovala inak nazerať na svoj svet a komunikovať s inými (magickými) svetmi, čo je už nášmu súčasnému chápaniu a vnímaniu cudzie.
Mágia Rôznych Skupín a Spoločností
Zdrojom mágie v rôznych skupinách a spoločnostiach sú náuky tradované určitými uzatvorenými spoločnosťami, ktoré pochádzajú z magických systémov starších kultúr, akým bol napr. Staroveký Egypt, prípadne novšie náuky vytvorené podľa starších vzorov.
Téma mágie sa v antropológii často spája s pojmom náboženstva. Arthur Lehmann a James Myers pri súčasnom štúdiu náboženských javov odporúčajú rozšíriť záber antropológie na magické a tajomné prvky v ľudskej spoločnosti.
Frazerova Teória Vývoja Myslenia
Škótsky antropológ James Frazer v roku 1890 formuloval teóriu, v ktorej mágia je jedným zo stupňov vývoja myslenia spoločnosti. Tvrdil, že z magického pohľadu na svet sa vyvinul náboženský pohľad, t. j. evolučný reťazec: mágia → náboženstvo → veda. Základom je sympatetická mágia, ktorá predpokladá tajomnú súvislosť medzi všetkými javmi a vecami v prírode.
Sympatetická a Homeopatická Mágia
Sympatetická mágia sa delí na dva hlavné typy:
- Homeopatická mágia: Narába s podobnosťou v duchu „podobné tvorí podobné“, čo ústi do napodobňovania.
- Kontaktná mágia: Vychádza z predpokladu, že veci, ktoré raz boli spolu alebo tvorili celok, budú na seba navzájom pôsobiť na diaľku aj po rozdelení.
Podľa Frazera ľudia časom zistili, že mágia a jej princípy nezaberajú, a tak vznikol náboženský pohľad na svet, kde vládnu nadprirodzené mocnosti a bohovia. Frazer vo svojej práci zaujímal k mágii kategorické a nekompromisné stanovisko: „Mágia je falošný systém prírodných zákonov rovnako ako mylný návod k konaniu.“
Frazerove názory sú v súčasnosti prekonané. Fenomén mágie stále existuje paralelne na jednom mieste s náboženstvom a vedou. Rovnako ako veda aj mágia vychádza z presvedčenia, že človek môže využiť prírodné zákony vo svoj prospech. Podľa Frazera „sympatetická mágia vo svojej čistej podobe vychádza z predpokladu, že v prírode jedna udalosť vyplýva nevyhnutne a nemenne z inej, a to bez zásahu akéhokoľvek duchovného alebo osobného činiteľa. Teda jej základná koncepcia je totožná s koncepciou modernej vedy. … Nenalieha prosbami na žiadnu vyššiu moc, nedožaduje sa priazne nejakej nestálej a vrtošivej bytosti. Nepokoruje sa pred žiadnym hrozivým božstvom.“
Messner Reinhold - extrémny horolezec, dobrodruh - dokumentárny film
Moderné Interpretácie a Synchronicita
Nakonečný je presvedčený, že „existujú isté mosty medzi mágiou a vedou.“ „Apriórne odmietanie mágie ako obyčajnej fantazmagórie je príliš jednoduché. Mágia je vo svojej podstate ne-vedecká, ale to neznamená, že jej fenomény nejestvujú. Nejestvujú len vo fyzikalisticky, príp. konštruktivisticky zjednodušenom modeli sveta.“ Ďalej tvrdí, že veda sa k mágii stavia odmietavo s predpokladom, že jediné, čo existuje, je to, čo môže dokázateľne zaznamenať svojimi vedeckými nástrojmi. Magické účinky môžu súvisieť s určitými vlastnosťami človeka, ktoré biológia alebo antropológia dosiaľ nepozná, a svojím spôsobom výskumu ani poznať nemôže.
Moderný výklad princípov pôsobenia mágie operuje s pojmom synchronicita. Je to termín, ktorý zaviedol psychoanalytik Carl Gustav Jung a popisuje zmysluplné koincidencie (zhody náhod), ktoré nie je možné vysvetliť zákonom príčiny a následku. Podľa Junga existujú udalosti, ktoré sú prepojené skôr vzorom (významom) ako časom. Tento pojem je niektorými autormi interpretovaný ako prejav pretrvávajúceho dialógu medzi vnímajúcim a univerzálnym vedomím. Ešte pred Jungom, začiatkom 20. storočia, operoval s veľmi podobným konceptom seriality nemecký biológ Paul Kammerer. Rozvíjal myšlienku, že „zároveň s kauzalitou pôsobí vo vesmíre aj nekauzálny princíp.“ Okultisti sú presvedčení, že práve k takejto synchronicite dochádza pri magickej činnosti. Podľa ich predstavy mág alebo šaman vytvára predpoklad pre synchronicitu rituálom alebo iným magickým úkonom, v duchu homeopatickej mágie. Magický rituál, pripadne úkon, je duchovným magnetom, ktorý má pritiahnuť zodpovedajúcu udalosť.
Vzťah Márie a Náboženstva
V „primitívnych“, ale aj v neskorších kultúrnych spoločenstvách, mágia s náboženstvom tvorí pevné spojenie v nábožensko-magickom celku. Frazer pod náboženstvom rozumel „uzmierovanie alebo nakláňanie si síl, nadradených človeku, ktoré v očiach veriacich riadia a ovládajú deje prírody a ľudského života.“ Potom náboženstvo rozdelil na teoretické (viery) a praktické (s ním súvisiace činy).
Náboženstvo má podľa neho veľa spoločných prvkov s mágiou, hlavne rituál, ale úplne sa s ňou neprekrýva. Rozdiel medzi mágiou a náboženstvom vidí vo viere v transcendentálne autonómne a inteligentné bytosti, ktoré podľa neho náboženstvá majú a mágia nemá. „Je pravda, že mágia sa často zaoberá duchmi … ale kedykoľvek s nimi narába, zaobchádza s nimi ako s neduchovnými činiteľmi, t. j. že ich obmedzuje alebo núti, ale nepokúša sa ich získať na svoju stranu, ako to robí náboženstvo.“ Podľa Kieckhefera „náboženstvo považuje bohov za samostatných aktérov, ktorých dobrú vôľu možno získať len pokorou a úctou. Mágia sa pokúša manipulovať s božstvami … rovnako, ako zapíname alebo vypíname elektrinu.“ Tento rozdiel nie je však pre súčasnú antropológiu veľmi dôležitý.
No aj napriek týmto protikladom, koexistovala mágia s náboženstvom dosť dlhé historické obdobie, hlavne pri vyspelejších kultúrach, ako napr. v Indii alebo v Egypte. Frazer bol presvedčený, že „staroveká mágia bola skutočným základom náboženstva.“ Rovnako aj dnes sa v Európe alebo v Ázii mieša mágia s náboženstvom. Podľa neho univerzálnou vierou všetkých ľudí, bez rozdielu, je viera v mágiu, ktorú vidí ako nejaký spodný prúd pod všetkými náboženstvami, ukazujúc veľkú vzájomnú podobnosť v lokálnom chápaní magických princípov.
Komunikácia s Transcendentnom
Hlavným spoločným komunikačným prostriedkom náboženstva a mágie s transcendentnom je modlitba (vo význame prosby alebo žiadosti nadprirodzenej bytosti alebo bohu). Ňou sa žiada intervencia v prospech osoby, ktorá modlitbu ponúka. Podľa niektorých autorov rozdiel medzi magickým aktom a náboženskou modlitbou je v tom, že na náboženskú modlitbu odpovedá božstvo s nezávislou vôľou, zatiaľ čo magická operácia je závislá na určitých subjektívnych podmienkach, ktoré podmieňujú jej účinnosť. Buď je to samotná povaha magickej operácie, sila mágovej vôle, alebo viery, že je schopný ovládať bytosti, na ktoré sa obracia. Teda, ak modlitba „nefunguje“, znamená to, že boh sa rozhodol na ňu nereflektovať. Keď sa nepodarí magická operácia, ktorej modlitba je súčasťou, znamená to, že sa vyskytla chyba alebo nedostatok v samotnom akte. V podstate magické rituály kladú väčší dôraz na správne dodržiavanie foriem a nie sú tak formálne ako modlitba.
Podľa Roberta Parkera „mágia sa od náboženstva odlišuje ako burina od kvetín“. Často je považovaná za činnosť, ktorá siaha od hlúpych predsudkov až po skazenosť alebo nebezpečenstvo. Aj keď sa zdá, že mágia si požičiava od náboženstva, preberá rituály, niekedy sa nedá jedna od druhej odlíšiť. Často sa mágia líši od náboženstva tým, že je skôr manipulatívna ako prosebná. Nie je to však pravidlom, pretože niektoré náboženstvá otvorene vyvíjajú určitý nátlak na svoje božstvá.
Iné všeobecné kritérium vzniká z presvedčenia, že mágia presadzuje „sebecké“ záujmy, často potajme a často za honorár. Oproti tomu náboženstvo sa venuje „vyšším“ cieľom, napríklad spaseniu alebo znovuzrodeniu, a otvorene prináša pozitívne výsledky pre spoločenstvo alebo nasledovníkov. Tento názor stojí v protiklade s iným, ktorý už dnes odmieta tradičné videnie rozdielov medzi mágiou a náboženstvom a opak dokazuje javom, dejúcim sa v súčasnosti v budhistických, hinduistických a moslimských svätyniach na Srí Lanke: Klienti si bežne objednávajú magický úkon vo svojej svätyni.
Okultizmus a Moderná Spoločnosť
Okultizmus je sústava náuk a praktík, založených na viere v skryté sily pôsobiace v prírode a vo svete vôbec; s touto sústavou súvisia aj snahy o ovládnutie skrytých síl v prospech človeka. Hlavným zdrojom okultizmu boli tzv. ezoterické náuky. Do sféry okultizmu spadajú jednak tzv. náuky vonkajšie (exoterické), ktoré sú aj s príslušnými praktikami určené širšej verejnosti; jadrom okultizmu sú však náuky vnútorné (ezoterické) aj s ich praktikami, ktoré pestujú len zvláštni zasvätenci.
Moderného človeka, žijúceho v neosobnej, pretechnizovanej spoločnosti, mimoriadne priťahuje všetko, čo mu sprostredkuje bezprostredné zážitky, najmä ak sú nevšedné, tajomné alebo akokoľvek „nadprirodzené“. Keď k tomu pridáme všeobecný zmätok v názoroch na to, čo sa s človekom deje po smrti, vidíme, že vzniká živná pôda pre rôzne pohľady, smery, javy a skúsenosti. „V posledných časoch niektorí odpadnú od viery a pridržia sa tých, ktorí zvádzajú démonskými náukami.“
Okultizmus a Kresťanstvo
Slovo „okult“ pochádza z latinského výrazu „occultus“, ktorý znamená „skryté, tajné, tajomné“. Okultizmus sa zaoberá tajomnými javmi, nadprirodzenými démonskými silami, ako aj udalosťami a praktikami, ktoré nemožno vysvetliť bežne dostupnými spôsobmi. Existujú dva nebezpečné extrémy, ktorým by sa mali kresťania vyhnúť. Prvým je popieranie existencie satana a duchovných bytostí, a teda aj skutočnosti, že môžu ovplyvňovať náš svet. Druhým extrémom je nezdravý záujem o tieto sily alebo prehnaný strach z nich - vidieť „čertovo kopýtko“ za všetkým, čo sa deje okolo nás.
Biblia jasne svedčí o zápase medzi kráľovstvom Božím a kráľovstvom satana. Mnohí ľudia si však satana predstavujú ako karikatúru - chlpatú bytosť s chvostom, kopytami, rohmi, vidlami a pachom síry. Niet divu, že takáto predstava je pre moderného človeka smiešna a neprijateľná. Je dôležité uvedomiť si, že máme do činenia s múdrym a rafinovaným protivníkom, ktorý nielen majstrovsky používa svoje schopnosti, ale zároveň zneužíva aj neznalosť ľudí. Nadprirodzeno existuje a spolu s ním aj skutočné bytosti, ktoré žijú v inom rozmere reality. Satan sa naopak snaží zviesť nás na svoju stranu, do vzbury a odboja proti Bohu, oklamať nás svojimi polopravdami a klamstvami a napokon nás zničiť. Odmietnuť všetky biblické odkazy na satana, démonov či anjelov ako prejavy primitívneho alebo poverčivého pohľadu na svet znamená zostať bez duchovnej ochrany a vystaviť sa zvodom týchto nepriateľských bytostí. Zároveň však musíme byť opatrní, aby sme všetky nevysvetliteľné javy nepripisovali automaticky nadprirodzeným silám.
Pri alarmujúcom raste vplyvu okultizmu v spoločnosti je nevyhnutné klásť si otázku: „Prečo sa ľudia na začiatku 21. storočia prikláňajú k okultizmu?“ Jedným z dôvodov je odklon od základných bodov kresťanstva. V poslednom storočí sme svedkami systematického spochybňovania základov kresťanskej vierouky. Ak sa odložia alebo svojvoľne predefinujú kľúčové pojmy ako hriech, odpustenie, zmierenie, božstvo Ježiša Krista či inšpirácia Písma, z kresťanstva zostane len prázdna forma. Pod vplyvom sekularizácie čoraz viac ľudí odmieta kresťanský pohľad na svet a nestotožňuje sa s jeho vieroukou.
Na okultizme je čosi tajomné, čo prirodzene priťahuje ľudskú zvedavosť. Veci bizarné, nevysvetliteľné a často zlé sú v modernej dobe mimoriadne príťažlivé. Tieto prvotné skúsenosti často zvyšujú zvedavosť a vedú k hlbšiemu zapojeniu do okultizmu, až sa človek napokon do neho úplne zapletie. Za túto zvedavosť sa však platí vysoká cena. Je dôležité pochopiť, že okultizmus nie je niečo neutrálne, čo možno vyskúšať a potom bez následkov opustiť.
Každý človek túži po jasných a konečných odpovediach na základné otázky života. Okultné skúsenosti preto priťahujú množstvo ľudí. Astrológia údajne predpovedá budúcnosť z hviezd a radí, ako investovať či plánovať. Psychotronici ponúkajú rady pre zdravie. Učenie o reinkarnácii presviedča človeka, že za svoje problémy nenesie osobnú zodpovednosť, pretože ide o dôsledky minulého života. Okultné praktiky odhaľujú prekvapujúce veci, ktoré v človeku vyvolávajú pocit, že našiel „konečnú realitu“ a už nemusí ďalej hľadať pravdu. Táto duchovná prázdnota však nie je zaplnená Bohom, ale pochybne získanou skúsenosťou, ktorá môže pochádzať z nedôveryhodného zdroja.
Biblia hovorí o znameniach poslednej doby, ktoré ukazujú, že druhý príchod Ježiša Krista je blízko. Satan, vedomý si toho, „ako málo času mu zostáva“, sústreďuje všetky svoje sily do boja. „Povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli aj vyvolených, keby to bolo možné.“ Biblia jednoznačne odsudzuje okultizmus a všetky formy okultných praktík. „Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov. Nech sa u teba nenájde nikto, kto by viedol svojho syna alebo dcéru ohňom, veštec dopytujúci sa veštbami, mrakopravec, hádač, čarodejník, zaklínač, ten, kto sa vypytuje duchov zomrelých, jasnovidec ani ten, kto sa pýta mŕtvych.“ Nový zákon rovnako varuje pred okultizmom. V knihe Skutkov nachádzame konkrétne strety apoštolov s okultnými praktikami. Zo všetkých týchto miest je zrejmé, že Písmo dôrazne odmieta okultné praktiky a varuje pred ich ničivými následkami.
Reinkarnácia a Jej Filozofické Korene
Slovo „reinkarnácia“ je latinského pôvodu a znamená opätovné vtelenie. Reinkarnácia predstavuje koncept, podľa ktorého sa duša po smrti znovu vteľuje do tela - zakaždým do iného -, pričom si zachováva svoju identitu. Toto učenie tvrdí, že keď človek zomrie, jeho duša unikne z tela a pokračuje v existencii v inej forme života - buď opäť ako človek, alebo v nižšej či vyššej forme bytia. Základom učenia o prevteľovaní je koncept karmy. Karma vyjadruje presvedčenie, že neexistuje nezaslúžené šťastie ani nezaslúžené utrpenie, pretože každý človek si svoj osud určuje sám do najmenších detailov.
Filozoficky má reinkarnácia svoje korene na Východe - v hinduizme, budhizme a taoizme. Túto myšlienku však prijali aj niektorí západní myslitelia, ako Pytagoras, Platón či Plotinos. Platón napríklad učil, že duša prichádza do tela ako trest za hriech. Opúšťa ideálny svet a vstupuje do porušenej sféry hmoty. Pri spojení s embryom si so sebou nesie karmu - súhrn všetkých skutkov a ich následkov zo všetkých predchádzajúcich životov.
Ak sa človek správa „dobre“, môže sa v ďalšom živote narodiť do priaznivých okolností. Ak sa správa „zle“, nemôže sa čudovať, že sa v ďalšom živote narodí napríklad ako zviera alebo rastlina. Podľa učenia o reinkarnácii sa duša inkarnuje do stále nových tiel. Každá smrť je len bránou k možnému vyslobodeniu z nekonečného cyklu znovuzrodení, nazývaného samsara, často znázorňovaného ako koleso. Únik z tohto kruhu utrpenia sa nazýva mokša a predstavuje formu spásy.
Kritika a Logické Problémy Reinkarnácie
Z logického hľadiska sa objavujú vážne problémy s učením o reinkarnácii. Ak považujete utrpenie umierajúceho dieťaťa za hlboko nespravodlivé, budete mať zásadný problém s učením o karme. Podľa tohto zákona je totiž utrpenie dieťaťa spravodlivé - dieťa vraj trpí za hriechy z minulého života. Ale za aké hriechy? Problém je, že dieťa nemá ani tušenie, za čo je trestané. Má zmysel trestať niekoho za skutok, o ktorom nemá vedomie?
Podľa zákona karmy trpím vo svojom súčasnom živote za hriechy spáchané v predchádzajúcom živote. V ňom som však zodpovedný za hriechy zo života predchádzajúceho. Tento proces pokračuje donekonečna. Zásadný problém však je, že tento cyklus nikdy nezačne. Každý život potrebuje predchádzajúci, ktorý vysvetlí karmické dôsledky. Ako sa to teda všetko začalo? Systém karmy pripomína nekrytý šek, ktorý sa spláca ďalším nekrytým šekom, a takto pokračuje v nekonečnom regrese. Skutočné vysvetlenie samsary ani prvého karmického dlhu v tomto systéme nenachádzame.
Navyše, ak neexistuje absolútna pravda, potom je zlo len otázkou uhla pohľadu. Tento pohľad nevyhnutne vedie k relativizmu, no etický relativizmus je v konečnom dôsledku neudržateľný. V spoločnosti, ktorá verí v reinkarnáciu, je humanitárna a charitatívna činnosť značne obmedzená alebo takmer nemožná, pretože zmierňovanie utrpenia iných by mohlo byť vnímané ako pôsobenie proti zákonu karmy.
Biblia však neučí, že by duša prežívala telo, ani to, že by po smrti existovala ďalšia šanca. Písmo nenecháva priestor pre prevtelenie. Biblickou odpoveďou na smrť nie je reinkarnácia, ale vzkriesenie. Reinkarnácia vidí človeka ako dušu uväznenú v tele, ktorej cieľom je z tela uniknúť. Vzkriesenie však ukazuje človeka ako nedeliteľnú jednotu. Reinkarnácia je proces domnelého zdokonaľovania, zatiaľ čo vzkriesenie je stav dokonalosti. Reinkarnácia je prechodná, vzkriesenie je konečné.
Okultizmus ako Fenomén
Slovník definuje okultizmus ako „skrytý, tajný a záhadný, najmä týkajúci sa nadprirodzena“. Príkladmi okultných praktík sú astrológia, čarodejníctvo (wicca), čierne umenie, veštenie, mágia (čierna aj biela), tabule Ouija, tarotové karty, špiritizmus, parapsychológia a satanizmus.
Ľudia sa o okultizmus zaujímali odjakživa, od staroveku až dodnes. Okultné praktiky a psychické javy zaujali milióny ľudí na celom svete, a to nielen nevedomých alebo nevzdelaných.
Dôvody Záujmu o Okultizmus
- Strach z budúcnosti: Ľudia sa obracajú k okultizmu z veľkého strachu z budúcnosti.
- Túžba po moci: Existujú dva zdroje - sila okultná a kresťanská. Okultná sila človeka zotročuje, zatiaľ čo kresťanská moc oslobodzuje pre službu.
- Fascinácia nadprirodzenom: Mnohých priťahuje čokoľvek nadprirodzené.
- Duchovne slabá Cirkev: Ak kresťania nenachádzajú v Cirkvi život a silu, hľadajú pomoc v okultizme.
- Úpadok materializmu: Keď materializmus nenaplnil túžby človeka, začal opäť túžiť po duchovných a nadprirodzených zážitkoch.
Nebezpečenstvá Okultných Praktík
Nebezpečenstvo okultných praktík nemožno podceňovať. Biblia nám hovorí, že Boh okultizmus nenávidí. Pohanské národy, ktoré obklopovali Izrael, boli preniknuté okultizmom - bosoráctvom, čarodejníctvom, špiritizmom. Nový zákon nám hovorí, že nárast záujmu o okultizmus je znamením konca veku: „Duch však výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a náuk démonov.“
Charakteristické znaky tých, ktorí sa zaoberajú okultizmom, sú: sú to falošní proroci, ktorí popierajú základné doktríny kresťanstva; snažia sa ovplyvňovať ľudí, najmä tých, ktorí sú v mocenských pozíciách, aby ich odvrátili od viery; robia všetko, čo je v ich silách, aby zabránili šíreniu pravého Kristovho evanjelia, a na každom kroku sa stavajú proti jeho služobníkom.
Niet pochýb o tom, že okultizmu vo všetkých jeho podobách sa treba vyhýbať. Máme byť „triezvi, bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zhltol.“ Súčasťou sebaovládania a ostražitosti je byť múdry voči satanovým plánom, ale nie ponárať sa do detailov každej okultnej praxe a javu. Skôr máme pochopiť konečný cieľ diabla - zničenie našich duší - a podniknúť útok tým, že sa oblečieme do „do plnej Božej výzbroje“.
tags: #vyznam #slova #okultizmus