Dňa 10. januára 2026 sa v Assisi konalo slávnostné otvorenie 800. výročia Tranzitu svätého Františka. Týmto dňom sa oficiálne začal jubilejný rok, ktorý nás nepozýva iba spomínať na udalosť spred ôsmich storočí, ale vstúpiť do duchovného tajomstva Františkovho prechodu k Bohu. Slovo „tranzitus“ neznamená koniec. Znamená prechod. Prechod zo smrti do života, z viery do videnia. Takto chápal svoju smrť sv. František z Assisi - ako dovŕšenie života, ktorý bol celý odovzdaný Bohu. Tento jubilejný rok nám ponúka duchovnú cestu, po ktorej František kráčal celý život, a ktorou sme pozvaní kráčať aj my. Táto cesta je ukotvená v Testamente, ktorý svätý František zanechal svojim bratom pred smrťou a má šesť etáp.
Milosrdenstvo: Miesto, kde sa horkosť mení na sladkosť
František vo svojom Testamente vyznáva: „Keď som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš horké vidieť malomocných; ale Pán ma viedol medzi nich a preukázal som im milosrdenstvo.“ Tranzitus svätého Františka sa nezačína na smrteľnom lôžku, ale v okamihu, keď dovolil Bohu zmeniť jeho pohľad na človeka. To, čo bolo horké, sa stalo sladkým. Milosrdenstvo je tu konkrétnym dotykom rany druhého. Tento hlboký posun v jeho vnímaní malomocných, ktorých predtým považoval za horkých a odpudzujúcich, svedčí o radikálnej premene jeho srdca. Boh ho viedol k tomu, aby vo svojich očiach videl nie hriech, ale človeka v jeho núdzi a utrpení. Tento moment je kľúčový, pretože ukazuje, že skutočné milosrdenstvo nie je len emocionálny stav, ale aktívna služba a prijatie tých, ktorých spoločnosť často odsudzuje. Je to dôkaz, že Boh dokáže premeniť aj tie najhlbšie predsudky a averzie na lásku a súcit.
Modlitba: Keď sa človek stáva živou modlitbou
František ďalej hovorí: „Pán mi dal takú vieru, že som sa jednoducho v kostoloch modlieval a hovoril: Klaniame sa Ti, Pane Ježišu Kriste…“ František nemal vieru oddelenú od života. Modlitba pre neho nebola technikou ani únikom, ale stavom srdca. Ako svedčí Tomáš z Celana, František sa už nielen modlil, on sa modlitbou stal. Preto sa jeho tranzitus nemohol stať strachom. Jeho neustála komunikácia s Bohom, ktorá presahovala formálne rituály, ho formovala tak hlboko, že jeho samotná existencia sa stala chválospevom. Táto integrácia viery a života znamená, že každý jeho čin, každé slovo, dokonca aj jeho ticho bolo naplnené prítomnosťou Boha. Takáto hlboká modlitba mu umožnila prijať prechod k Bohu nie s obavami, ale s dôverou a pokojom, pretože jeho život bol už v tomto svete neustálym spoločenstvom s ním.
Chvalozpěv stvoření od sv. Františka z Assisi
Bratstvo: Evanjelium, ktoré sa žije spolu
„Pán mi dal bratov.“ Táto veta je jedným z kľúčov Františkovho života. Bratia nie sú výsledkom jeho plánovania, ale zjavením Božej vôle ako je to v evanjeliu v stati umývania nôh: nie moc, ale služba; nie nadradenosť, ale blízkosť. Františkovo bratstvo nie je ideálne spoločenstvo, ale miesto neustáleho obrátenia. Aj jeho tranzitus sa odohráva uprostred bratov. František chápal bratstvo nielen ako spoločenstvo ľudí, ale ako dar od Boha, ktorý odráža evanjeliové hodnoty. Jeho vzťahy s bratmi boli založené na pokore, službe a vzájomnej blízkosti, podobne ako Kristus umýval nohy svojim učeníkom. Toto bratstvo nebolo bezkonfliktné, ale práve v tejto nedokonalosti sa prejavovala Božia milosť a výzva k neustálemu obráteniu a rastu. Jeho prechod k Bohu sa preto odohrával v kontexte týchto vzťahov, ktoré ho formovali a podporovali.
Práca: Spolupráca s Bohom v každodennosti
„Pracoval som vlastnými rukami a chcem, aby aj ostatní pracovali.“ Pre Františka nie je práca prekážkou duchovnosti, ale miestom vernosti. Každodenná poctivá práca chráni človeka pred prázdnotou a rozptýlením a robí ho spolupracovníkom Boha. Tranzitus sa nepripravuje veľkými gestami, ale každodennou vernosťou v malých veciach. Františkov pohľad na prácu ako na formu služby Bohu a blížnym je revolučný. Nevidel ju ako nutné zlo alebo len prostriedok na obživu, ale ako príležitosť na osobný rast a spoluprácu s Božím dielom stvorenia. Každodenná, poctivá práca mu slúžila ako prostriedok proti pýche, lenivosti a malomyseľnosti. Táto vernosť v každodennosti, v malých, často prehliadaných činnostiach, je v skutočnosti prípravou na "tranzitus", pretože buduje charakter a posilňuje vzťah s Bohom, ktorý je prítomný aj v obyčajných úkonoch.
Pokoj: Dar, ktorý sa rodí zo zmierenia
„Pán mi zjavil, aby sme hovorili tento pozdrav: Pán nech ti dá pokoj.“ Pokoj nie je len zdvorilostným pozdravom, ale programom života. Pokoj sa rodí zo zmierenia, z odpustenia, z miernosti. Preto môže František zomierať v pokoji: jeho srdce už nebojuje. Je zmierené s Bohom, s bratmi aj so svetom. Františkovo chápanie pokoja presahuje absenciu konfliktu. Je to aktívny stav vnútorného zmierenia s Bohom, so sebou samým, s ostatnými a s celým stvorením. Jeho pozdrav „Pán nech ti dá pokoj“ nebol len fráza, ale modlitba a želanie hlbokého vnútrajška. Toto zmierenie, ktoré dosiahol počas svojho života prostredníctvom odpustenia a miernosti, mu umožnilo prijať smrť nie ako nepriateľa, ale ako posledný krok k plnému mieru v Božej prítomnosti.
Požehnanie: Posledné slovo života
Na konci zaznieva Františkovo požehnanie: „A ja, brat František, vám potvrdzujem toto požehnanie.“ Posledné slovo jeho života nie je strach, ale dobrorečenie. František zomiera ako ten, kto spoznal, že Boh je „Najvyššie Dobro“. Otvorením jubilejného roka sme neboli pozvaní k nejakej spomienke, ale k ceste dozrievania. Milosrdenstvo, modlitba, bratstvo, práca, pokoj a požehnanie nie sú iba etapami Františkovho života, sú etapami kresťanského života. Nech nás tento jubilejný rok naučí žiť tak, aby náš vlastný tranzitus - kedykoľvek príde - bol prechodom v pokoji, dôvere a požehnaní, ako návrat detí do Otcovho domu. Františkovo posledné slovo, požehnanie, nie je len aktom lásky voči svojim nasledovníkom, ale potvrdením jeho hlbokého presvedčenia o Božej dobrote. V momente smrti, keď by prevládali obavy, on vyjadruje dôveru v Boha ako v „Najvyššie Dobro“. Jeho životné etapy - milosrdenstvo, modlitba, bratstvo, práca a pokoj - sa tak stávajú univerzálnymi princípmi kresťanského života, ktoré nás majú viesť k podobne pokojnému a dôvernému prechodu k Bohu.
La Verna: Hora zjavenia a stigiem
La Verna je hora, ktorú venoval svätému Františkovi gróf Orlando da Chiusi. Bolo to miesto vzdialené od ľudí a veľmi vhodné pre toho, kto chcel konať pokánie a túžil po samote. Pre františkánov sa stalo posvätným miestom ako Sinaj, alebo Kalvária pre všetkých kresťanov, pretože na tomto vrchu došlo k teofánii, tzn. k Božiemu zjaveniu. Aby sme si urobili predstavu o pocitoch a utrpení, ktoré vrcholilo vo Františkovom srdci, stačí prečítať si v tichej a majestátnej meditácii hymnus chvály, ktorý napísal, aby potešil svojho brata Lea. Je to zvláštne Te Deum, chvála vo forme litánií s rastúcou intenzitou, ktorú mohlo prednášať len srdce úplne ovládané Bohom. Dokument je uložený v kaplnke relikvií v dolnej bazilike.
Ocitáme sa v roku 1224, na deň Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta. Svätý František sa chcel zamyslieť nad svojím životom, na ktorý doľahlo napätie, ktoré zachvátilo ním založený poriadok, a odobral sa sem, aby tu prežil štyridsať dní ku cti svätého Michala, ale predovšetkým aby hľadal čoraz väčšiu podobnosť s ukrižovaným Kristom. Odobral sa teda na La Vernu. V minuloročné Vianoce prežil v Grecciu nevýslovnú radosť, keď mohol k sebe pritisnúť novorodeného Ježiša položeného na slame. Teraz na sviatok Povýšenia Svätého Kríža by chcel k sebe pritisnúť Krista chudobného a nahého na kríži. Priblížil sa ku skale oltára, ktorý sám pripravil, a položil naň evanjelium. Po vzývaní Ducha Božieho otvoril knihu. To, čo uvidel hneď pri prvom kroku, bolo Pánovo umučenie. Aby vylúčil náhodu, skúsil to druhýkrát a tretíkrát a jeho oči vždy spočinuli na slovách, ktoré hovorili o tajomstve kríža.
Keď sa celé roky zaoberal krížom Pána a rozvinul v sebe najvyššiu citlivosť pre bolesť, stále ostrejšiu až k bolesti, kedy nedokázal zadržať slzy a plakal a vzlykal priamo v záchvatoch, onoho septembra došlo k udalosti, ktorá sa doteraz nikdy neprihodila smrteľnému človeku: do jeho tela sa vtlačili rany ukrižovaného Krista, „posledná pečať“, ako to definoval Dante. Vtedy pobýval na osamelom mieste zvanom Verna a dva roky pred svojou smrťou dostal od Boha zjavenie. Ukázal sa mu človek v podobe Serafína s krídlami, ktorý sa k nemu zniesol s rozpätými pažami a s nohami spojenými ako pribitý na kríži. Dve krídla siahali nad hlavu, dve naznačovali let a dve prikrývali telo. Snažil sa usilovne odhaliť zmysel videnia a to zmietalo jeho dušou. Tieto znamenia potom boli okrúhle na vnútornej strane dlaní a pretiahnuté na vonkajšej strane a tvorili akoby mäsité výrastky, akoby to boli hlavy klincov zarazených do tela. Aj na nohách boli vyznačené znamenia klincov čnejúce nad telom. Takisto bok bol poznačený ranou so širokou jazvou po kopiji, ktorá často krvácala a svätou krvou zmáčala tuniku i bielizeň.
Slávny mních Thomas Merton to komentuje takto: „Keď František prijal stigmy, bolo to Božie znamenie, že František bol medzi všetkými svätcami najpodobnejší Kristovi. Proste spoznať Františka znamená pochopiť evanjelium a nasledovať ho v jeho úprimnom a všestrannom duchu, žiť evanjelium v jeho plnosti. František bol taký, ako sa o to majú snažiť všetci svätci, byť jednoducho „druhý Kristus“.
Proroctvo svätého Františka: Výzva v čase skúšok
„Buďte silní, moji bratia, vzchopte sa a verte Pánovi. Čas veľkých skúšok a súženia sa rýchlo blíži; bude veľa zmätkov a roztržiek, ako duchovných tak svetských; láskavosť mnohých ochladne, zlovoľnosť bezbožných vzrastie. Vtedy náš poriadok a náš spôsob života bude niektorými násilne napádaný a budeme vystavení strašným skúškam. Niektorí kazatelia budú o pravde mlčať a iní ju nohami pošliapu a poprú.“ Toto proroctvo je preložené zo spisov Serafínskeho Otca Svätého Františka z Assisi.
Zdroj: Zobrané spisy Serafinského Otca svätého Františka z Assisi, Washbourne, 1882, str. 248-250.
Existuje aj rozšírená verzia tohto proroctva, ktorá hovorí o jednom mužovi, ktorý bude nekanonicky zvolený a svojou chytrosťou privedie mnohých k omylu. Táto časť proroctva predpovedá obdobie veľkých duchovných a svetských rozporov, kedy sa pravda bude potláčať a kedy bude rád a spôsob života veriacich vystavený násiliu a skúškam. Napriek tomu proroctvo zdôrazňuje, že Pán bude útočiskom pre zarmútených a zachráni všetkých, ktorí mu dôverujú.
Jubilejný rok: Pozvanie k premene a rastu
Oslavy 800. výročia sa oficiálne začnú 10. januára 2026 o 10.00 hod. v Bazilike Panny Márie Anjelskej, v ktorej sa nachádza Porciunkula. Stane sa centrom osláv 800. výročia Tranzitu svätého Františka z Assisi (1226 - 2026). Prítomní budú zástupcovia františkánskych rodín, menovite: brat Massimo Fusarelli, OFM, generálny minister Rádu menších bratov františkánov; brat Carlos Alberto Trovarelli, OFM Conv., generálny minister Rádu menších bratov konventuálov; brat Roberto Genuin, OFM Cap., generálny minister Rádu menších bratov kapucínov; Tibor Kauser, OFS, generálny minister Františkánskeho svetského rádu; brat Amando Trujillo Cano, TOR, generálny minister Tretieho regulovaného rádu a sestra Daisy Kalamparamban, prezidentka Medzinárodnej františkánskej konferencie bratov a sestier Tretieho regulovaného rádu.
Otvorenie sa uskutoční v Bazilike Panny Márie Anjelskej, ktorá za Porciunkulou ukrýva Kaplnku Tranzitu - pamätné miesto posledných pozemských chvíľ svätého Františka. Práve tam sa 3. Otvorenie bude symbolickým a duchovným mostom medzi 800. výročím zloženia Chválospevu stvorenia (2025) a 800. výročím Tranzitu svätého Františka (2026). Kľúčovými postavami obradu budú Mons. Domenico Sorrentino, biskup diecézy Assisi-Nocera Umbra-Gualdo Tadino a primátor Assisi Valter Stoppini. Do baziliky vstúpia v procesii a ponesú nezapálenú sviecu - symbol ľudstva poznačeného konfliktmi a krehkosťou. Procesia bude pokračovať do Kaplnky Tranzitu, miesta Františkových posledných pozemských chvíľ, kde sa svieca zapáli od paškálu - symbolu vzkrieseného Krista. V každej bočnej kaplnke sa účastníci zamerajú na jednu tému čerpanú z Testamentu svätého Františka, ktorý tvorí základný text otváracieho obradu a sprostredkúva Františkove posledné duchovné želania.
Pri tejto príležitosti bude vystavený najstarší známy obraz svätého Františka z Assisi, uchovávaný v Múzeu Porciunkuly - dielo umelca známeho ako „Majster svätého Františka“ (polovica 13. storočia). Zdá sa, že obraz bol namaľovaný na drevenej doske, ktorá bola použitá na prenášanie a ochranu Františkovho tela bezprostredne po jeho smrti, čo mu dodáva nielen ikonografickú hodnotu, ale aj hlboký relikviový a svedecký význam.
Posledná sloha Chválospevu - „Buď pochválený, môj Pane, skrze našu sestru telesnú smrť, ktorej nikto zo živých nemôže uniknúť“ - poskytuje skutočný kľúč k tomuto jubilejnému roku. Tento verš z Chválospevu stvorenia, ktorý napísal František v čase svojho utrpenia, sa stáva ústredným motívom celého jubilejného roka. Pripomína nám, že smrť, hoci je pre mnohých zdrojom strachu, je pre veriaceho človeka prirodzenou súčasťou života a možnosťou návratu k Bohu. Jubilejný rok tak nie je len o spomienke na minulosť, ale o žití prítomnosti v svetle Františkovho príkladu, s nádejou na pokojný a požehnaný prechod k Bohu.