Príchod Európanov na americký kontinent znamenal pre pôvodných obyvateľov, známych ako Indiáni, dramatickú zmenu ich tradičného spôsobu života. Filmy a knihy o Divokom západe vytvorili na základe krátkeho úseku dejín z Indiánov legendy, avšak ich skutočný život a komplexnosť ich kultúry si zaslúžia hlbšie preskúmanie. Je dôležité pochopiť, že "červenokožci" netvorili jeden národ. Na území súčasných Spojených štátov existovalo veľké množstvo rôznych skupín a kmeňov s úplne odlišným spôsobom života, jazykom, vierovyznaním a sociálnou štruktúrou.
Pôvod a rozmanitosť
Prví ľudia prišli na územie Severnej Ameriky okolo roku 35 000 pred Kristom. Postupom času sa tieto populácie rozdelili a diferencovali. Niektoré kmene sa začali živiť lovom divokej zveri alebo lovom rýb, iné dali prednosť usadlému životu a pestovaniu plodín. Každý kmeň si staval iný typ prístrešia podľa svojho spôsobu života a prírodných podmienok. Napríklad veľké prenosné stany - týpí - sú ideálnym prístreším pre nomádov, zatiaľ čo usadlé kmene budovali pevnejšie obydlia. Odlišné prírodné podmienky, rozdiely v spôsobe života i v stravovaní viedli k vzniku zjavných rozdielov medzi Indiánmi. Líšili sa odtieňmi žltohnedej pleti, pričom príslušníci niektorých kmeňov mali často svetlejšiu pleť ako belosi pochádzajúci z európskeho juhu. Prérioví kočovníci boli vysokí a štíhli, zatiaľ čo trvalo usadení roľníci mali sklony k tučnote. Napriek týmto rozdielom sa u všetkých Indiánov možno stretnúť s príbuzným prístupom k životu, ktorý sa prejavuje v náboženstve, mýtoch, legendách a kultových obradoch.
Priemerný Indián, podľa dobových opisov, bol plecnatý, strednej výšky. Vystupujúce lícne kosti svedčili o jeho ázijskom pôvode, na tvári upútal výrazný, často orlí nos a tmavé oči.
Duchovný svet a vzťah k prírode
Pre všetkých Indiánov bol svet, v ktorom žili, dielom "Veľkého Ducha". Všetky formy života, či už stromy alebo zvieratá, svedčili o jeho existencii. Jeho meno sa u jednotlivých kmeňov líšilo: Siuxovia ho volali Wakan Tanka (Veľké Tajomstvo), Irokézi ho nazvali Orenda; Apači vyzývali Usena a Algonkinovia Kiči Manitua. V mnohých mýtoch patrili Veľký Duch a jemu podobné bytosti k rase, ktorá po príchode Indiánov odišla zo Zeme, no neprestala ich ani potom ochraňovať. Sprevádzali Indiána jeho každodenným životom a zasahovali doň, boli súčasťou jeho snov a často mu umožňovali vidieť do budúcnosti. Nešlo však len o dobroprajníkov; vedeli vykonať aj mrzký skutok a jestvovali vraj v podobe príšer, drakov či iných nadprirodzených bytostí. Byť v spojení s Duchmi bolo pre Indiánov čímsi veľmi podstatným. Sny a predtuchy sa považovali za odkazy nadprirodzených bytostí. Kmeňový kúzelník, ktorého biely muž hanlivo nazval čarodejníkom, mal vykladať videnia, obstarávať zázraky a lúštiť skryté významy snov. Bol niečím ako kňazom, čarodejníkom a liečiteľom v jednej osobe a v kmeni mal výsadné postavenie.
Indiáni považovali svet predovšetkým za krásny, dobrý a úžasný. Predmetom trvalej úcty bola najmä príroda, či Matka - Zem. Kalifornskí Winetuovia žili napríklad v hustých lesoch, kde nebolo miesta na stavanie chatrčí. Na založenie ohňa však používali starostlivo nazbierané suché drevo, aby tak šetrili živé stromy. Ani zabíjanie zvierat nebolo pre nich samozrejmosťou. Zabíjať sa nesmelo bezdôvodne. Niektoré indiánske kmene mali navyše zvyk ospravedlniť sa zvieratám modlitbou a vysvetliť im, aké dôvody ich donútili siahnuť im na život. Platilo to najmä o horských Indiánoch, ktorí mali mimoriadne láskyplný a úctivý vzťah k bizónom, lebo tieto zvieratá boli základnou istotou ich života: poskytovali im stravu, obydlie (týpí), ošatenie, ba dokonca i vystroj (lanka na tetivy). Indiáni vedeli zúžitkovať aj tie najmenej ušľachtilé časti zvieraťa. Lov na bizóny nemal nikdy za cieľ zahubiť čo najviac zvierat. Bol to posvätný obrad, pri ktorom prišlo o život toľko bizónov, koľko bolo nevyhnutné. V rokoch 1860 - 1975 sa však belosi správali celkom ináč a bizóny vyhubili.
Indián sa nikdy nevyvyšoval nad zviera: považoval ho za seberovného tvora. Dorozumievanie mohlo prebiehať v dvoch polohách: človek sa prihováral zvieraťu, ale aj zviera mohlo povedať človeku svoje. Indiána, čo rozprával o tom, ako k nemu prehovoril jeho kôň, vôbec nepokladali za pomäteného. Takisto sa považovalo za možné, že sa človek premenil na zviera, či naopak, že sa oženil s medvedicou či hadom, že rozličné živočíšne druhy uzatvárali s ním priateľské dohody. Indián žil vedno s prírodou v úzkom dôvernom vzťahu, prechovávajúc posvätnú úctu k všetkému, čo ju tvorilo: k slnku, k riekam a horstvám, ktoré boli pre neho predmetom náboženského uctievania.
Rituály a obrady
Indiáni vedeli posvätiť hociktorú životnú udalosť. Ich život bol preto plný rituálov, slávností a náboženských obradov, ktorými oslavovali významné udalosti, napríklad začiatok lovu alebo odchod do boja. Pri takýchto príležitostiach sa schádzali veľké zhromaždenia. Na týchto Pow Wow sa spievalo a tancovalo za zvukov bubnov. Piesne často pripomínali mýty a tance zas boli tou istou formou modlitieb. Často sa tancovalo okolo stĺpa, ktorý predstavoval stred sveta. Hopiovia tancovali napríklad dažďový tanec, ktorým chceli dosiahnuť lepšiu úrodu kukurice. Slávnostné prijatie chlapca do mužského stavu oslavovali Indiáni z Veľkých planín - napríklad Siuxovia a Čejeni - slnečným tancom. Tanec sa tancoval vo veľkej, osobitne na tento účel zariadenej chatrči. Trval celé štyri dni. Prvý deň dotyční mládenci krúžili okolo chatrče, napodobňujúc pohyb Slnka. Nasledujúci deň pískali na orlích kostiach na počesť Búrkového vtáka. Ďalšie dva dni tanečníkov zavesili pomocou špeciálnych hákov prichytených na prsiach či chrbtoch na dlhé lano pripevnené na vrchu hlavného stĺpa obradnej chatrče. Mládencov roztočili a nechali ich krútiť sa veľkou rýchlosťou takmer do vyčerpania. Chlapci pri tom sústredene mysleli na Slnko v nádeji, že im zošle videnie, ktoré zohrá v ich budúcom živote rozhodujúcu úlohu. Koncom minulého storočia americké úrady tento obrad zakázali.
Najrozsiahlejším indiánskym rituálom bolo fajčenie kalumetu. Fajka s dlhým dreveným pipasarom a s hlavičkou z červeného kameňa sa objavovala pri každom obrade, pri každej dôležitej udalosti kolektívneho života Indiánov. Indián nepoznal náruživé fajčenie ako niektorí belosi. Fajčenie považoval za náboženský úkon, za voľčo slávnostné, teda i výnimočné. Tabak sa vkladal do hlavičky po štipkách a miešal sa s rozličnými voňavými bylinami. Zapálenie fajky bol obrad. Najprv ju často otočili na všetky svetové strany. Potom kolovala medzi prítomnými, každý si z nej potiahol a podal ďalšiemu. U niektorých kmeňov sa kalumet používal aj osobne, no vždy to malo duchovný rozmer. Hlavička fajky v skutočnosti predstavovala Zem, pipasar mal znamenať všetko, čo je na Zemi, orlie perá, ktorými bola fajka ozdobená, symbolizovali nebo. A tabakový dym, to bola cesta duše zo zeme do nebies. Fajčenie fajky teda znázorňovalo jednotu sveta a súdržnosť všetkých živých bytostí.
Prvý kontakt a jeho následky
V dobe, keď Ameriku spoznali prví Európania, žilo na jej území cez 300 rôznych indiánskych kmeňov s vlastným jazykom. Prvým Európanom, ktorý vstúpil na pôdu amerického kontinentu (v miestach dnešnej Kuby), bol v roku 1492 španielsky moreplavec Krištof Kolumbus. Nazdával sa, že priplával do Indie a domorodé obyvateľstvo tohto svetadielu pokrstil celkom prirodzene INDIÁNI. A hoci sa veľmi rýchlo prišlo na tento omyl, meno Indián zostalo navždy spojené s ľuďmi "čo chodili celkom nahí, ako vyšli z lona svojej matky". Neskôr ich označovali názvom červenokožci. Pravdaže, toto ich označenie nemožno brať doslova: žiadna "červená rasa" v pravom slova zmysle totiž nejestvuje. Farba pleti Indiánov sa líši podľa príslušnosti k jednotlivým kmeňom, ba dokonca ide o vec jednotlivca. No v nijakom prípade nejde o červenú pokožku.
V 16. storočí sa pozornosť európskych dobyvateľov obrátila na severné územia Ameriky. Po Španieloch začali prenikať na severoamerický kontinent ďalší Európania. Na východné pobrežie Severnej Ameriky postupne priplávali Briti, Francúzi, Holanďania a ďalší. Indiáni s nimi spočiatku obchodovali a uzatvárali spojenectvá. Napríklad Huróni sa spojili s Francúzmi proti kmeňu Irokézov v tzv. bobrích vojnách, Irokézi zasa bojovali po boku Angličanov. Briti síce využívali domorodcov pri dosahovaní svojich cieľov, väčšine z nich sa však hnusili. Dosvedčujú to záznamy o perzekvovaní anglických kolonistov, ktorí k nim prejavovali sympatie. Za hlásanie potreby slušného zaobchádzania s Indiánmi potrestali vyhnanstvom právnika a protestantského kazateľa Rogera Williamsa z Massachusetts po vynesení rozsudku najvyššieho súdu v októbri 1635. Spisovateľa Thomasa Mortona v prvej polovici 17. storočia väznili a vyhnali, lebo sa priatelil s domorodcami a distribuoval im pušky.
Občasné útoky domorodcov na cudzincov, ktoré mali zväčša odvetný charakter a boli len odpoveďou na predchádzajúcu agresiu kolonistov, viedli k rozsiahlym odvetným masakrom a postup dobyvateľov urýchlilo i rozširovanie chorôb medzi domorodcami. Prípady epidémií, ktoré priniesli do Nového sveta španielski conquistadori, boli známe už od roku 1495, pričom mali nesmierne ničivý účinok. Táto skutočnosť neunikla pozornosti Britov, ktorí použili metódu šírenia kiahní medzi Indiánmi hneď niekoľkokrát. Známy je napríklad prípad z čias francúzskej a indiánskej vojny, keď švajčiarsky žoldnier Henry Bouquet bojujúci za britskú korunu navrhol, aby domorodcom rozdali kontaminované deky. Generál Jeffrey Amherst jeho plán s nadšením prijal a odovzdaním prikrývok a vreckoviek, ktoré používali osoby postihnuté kiahňami, poveril kapitána Simeona Ecuyera. Ten odovzdal choroboplodný materiál prezentovaný ako hodnotný dar nič netušiacim zástupcom indiánskeho kmeňa z Delaware, lojálnych Francúzom, v pevnosti Fort Pitt. Následne vypukla epidémia kiahní v celom okolí. O rozdávaní kontaminovaných diek medzi Indiánmi počas francúzskej a indiánskej vojny sa zmienil aj obchodník s kožušinami a kapitán (neskôr major) virgínskeho pluku William Trent, ktorý slúžil po boku Georgea Washingtona.
Po britskej výhre vo francúzskej a indiánskej vojne sa voči politike víťaznej strany vzbúrili Indiáni z oblasti Veľkých kanadských jazier, Illinois a Ohia. Povstanie dostalo meno podľa náčelníka jedného z kmeňov, Pontiaca. Do dnešných dní sa v dobovej francúzskej kronike zachoval zápis jeho reči na indiánskej porade z mája 1763: „Je pre nás dôležité, moji bratia, vyhnať z našej zeme tento národ, ktorému ide len o to, aby nás zničil. Vy i ja vidíme, že už nemôžeme získavať veci pre naše potreby, tak ako sa to dialo za našich bratov Francúzov. Preto, moji bratia, musíme prisahať na ich zničenie a už dlhšie nečakať." Francúzski osadníci, ktorých bolo v druhej polovici 18. storočia na území Severnej Ameriky len okolo 60 000, si skrátka uvedomili, že sú odkázaní na pomoc Indiánov, a tomu prispôsobovali aj svoje správanie. S domorodcami si vymieňali tovar, zvlášť pušky a pušný prach, vďaka čomu im uľahčili lov zveri nevyhnutnej na prežitie a uzatvárali s nimi manželstvá. Pontiacova rebélia mala spolu s ďalšími konfliktmi britských síl a domorodých kmeňov, akými bola trebárs anglo-čerokézska vojna, rozhodujúci vplyv na formovanie moderného amerického národa.
Jedným z dôsledkov indiánskeho odporu totiž bolo vydanie britskej Kráľovskej proklamácie z októbra 1763. Tá mala zabezpečiť mier medzi Indiánmi a britskými kolóniami prostredníctvom vytýčenia hraníc, ktoré nesmela ani jedna z týchto skupín prekračovať. Domorodcom sa uznalo právo na užívanie rozsiahlych území v ich vlastnej krajine a Anglicko získalo kolónie pri pobreží. Ale to britským kolonistom nestačilo.
Bostonské pitie čaju a cesta k nezávislosti
Hoci sa začiatok vojny Američanov za nezávislosť proti britskej nadvláde datuje až o dva roky neskôr (1775), práve akcia protestu známa ako Bostonské pitie čaju alebo Bostonský čajový večierok, začala sled udalostí, na konci ktorých bol vznik Spojených štátov amerických. V sobotu 16. decembra uplynie 250 rokov od protestu bostonských osadníkov - udalosti, ktorá sa do dejín zapísala ako jeden z významných medzníkov boja amerických kolonistov za nezávislosť. Od roku 1754 súperili medzi sebou Veľká Británia a Francúzsko o nadvládu nad americkými kolóniami. Po vojne, ktorá sa skončila v roku 1763, získala Británia väčšinu francúzskeho územia v tejto kolónii, avšak súčasne nazbierala obrovský dlh. Ten mali do kráľovskej pokladnice splatiť, ako aj značnú časť výdavkov na obranu platiť, americké kolónie platbami cla a daní. Preto prijal britský parlament sériu zákonov zameraných na zvýšenie príjmov z kolónií, ktoré však ich obyvateľstvo výrazne obmedzovali, znevýhodňovali a diskriminovali. Americkí osadníci sa nechceli zmieriť ani s tým, že zákony nemohli ovplyvniť, keďže nemali zastúpenie v britskom parlamente. Tejto politike sa začali brániť pašovaním z iných krajín a bojkotovaním tovaru dovážaného z Británie.
V dôsledku toho sa britská Východoindická spoločnosť, ktorá zásobovala Ameriku čajom z Ázie, dostala na pokraj krachu. Británia s cieľom zachrániť spoločnosť zaviedla na čaj dovezený do Ameriky zvýhodňujúce clo (Tea act), ktoré znižovalo jeho cenu oproti čaju pašovanému do Ameriky domácimi obchodníkmi. Tento zásah do obchodu vyvolal odvetu. Skupina osadníkov, vedená Samuelom Adamsom, popredným americkým bojovníkom za nezávislosť amerických kolónií od britskej nadvlády, sa prezliekla za Indiánov a 16. decembra 1773 prepadla tri lode kotviace v bostonskom prístave. Z nich na znak protestu vyhádzala do mora 342 debien s čajom, ktoré priviezla práve Východoindická spoločnosť. Navyše, colníkov natreli dechtom a vyváľali v perí. Útok na vlastníctvo Východoindickej spoločnosti vyvolal na britských ostrovoch veľké pobúrenie. Britská vláda rozhodla až do uhradenia škody o uzavretí bostonského prístavu a do Nového Anglicka vyslala vojnové lode. Tieto opatrenia sa stali v zámorí signálom na všeobecný odpor severoamerických kolónií proti Veľkej Británii.
Rebélia, známa ako Bostonské pitie čaju, sa neskôr rozšírila aj do ďalších prístavov a britská vláda musela čeliť viacerým výzvam, ktoré napokon viedli až k postupnej strate významnej kolónie. Zápas Bostončanov totiž prerástol postupne do Americkej vojny za nezávislosť (1775 - 1783), počas ktorej bola 4. júla 1776 prijatá Deklarácia nezávislosti Spojených štátov, vyhlasujúca americké kolónie za slobodné a nezávislé od Veľkej Británie.
Belošská expanzia a osud Indiánov
Belošská expanzia bola v dejinách Severnej Ameriky 19. storočia bojom dvoch nerovnocenných súperov. Proti sebe stáli belosi a Indiáni. Tému spopularizovali viacerí spisovatelia, tí však do nej vniesli aj mnoho nepresností, ktoré pravdu často skreslili. V názore na Indiánov existovali dva typicky vyhranené pohľady. Prvý prevládal u väčšiny bielych Američanov 19. storočia a pretrval u niektorých i v 20. storočí: Indiáni boli vnímaní ako "barbari", ktorí preto museli byť vojensky porazení, zbavení kmeňovej príslušnosti a izolovaní v rezerváciách. Druhý, populárnejší pohľad, prezentuje Indiánov ako prosté a nevinné bytosti, ktorých idylické komunity napádali postupujúci belosi.
Indiáni a belosi sa nijako výrazne nelíšili inteligenciou, dobrými či zlými vlastnosťami; rozdiel medzi nimi bol v technologickej a spoločenskej úrovni. Početný rast nového belošského obyvateľstva v USA vytláčal kmeňové spoločenstvá Indiánov z území, ktoré pôvodne obývali. To bol najpálčivejší problém. Vzťah Američanov k Indiánom je vlastne prevzatím pôvodne holandského modelu.
Severoamerické indiánske spoločenstvá neboli v 19. storočí vývojom nedotknutými a izolovanými komunitami. Naopak. Pri stretnutiach s belochmi boli už vo viacerých smeroch európskou civilizáciou poznamenaní. Napríklad indiánske kmene Stredozápadu a južných plání dnešných Spojených štátov prichádzali do kontaktov s Európanmi (Španielmi) už v 17. storočí. Získali od Španielov tiež kone. Hlavne nové zbrane a kone značne ovplyvnili hodnotový systém, myšlienkový svet, spôsob pohybu, lovu a boja Indiánov. Používanie koňa sa rozšírilo pomerne rýchlo. Ešte pred koncom 17. storočia sa kone dostali prostredníctvom Apačov a Kiowov ku kmeňom Osagov a Komančov. Cez Komančov, hlavných obchodníkov s koňmi, sa dostali začiatkom 18. storočia k severným Šošonom a kmeňom v oblasti hornej Missouri. Následne ich začali používať kmene ako Nez Percés, Vraní Indiáni, Čejeni, Arikarovia, Arapahovia, Mandanovia, Assiniboinovia a Teton Siouxovia. Vlastníctvo koní v mnohom zmenilo majetkovú štruktúru kmeňov. Sociálny status bojovníka rástol množstvom vlastnených koní. Získanie koní viedlo k viacerým konfliktom medzi samotnými Indiánmi. Krádeže koní Indiáni doplňovali obchodovaním, kedy kone predávali bielym osadníkom a vysťahovalcom postupujúcim na západ. Mobilita jazdeckých kmeňov zbližovala vzdialené etniká, vzrástol počet ceremoniálnych stretnutí, na ktorých sa zbližovali svetonázory severoamerických Indiánov.
Indiáni teda ochotne preberali od prichádzajúcich belochov technologické vymoženosti, ktoré nepoznali (železné kotlíky, železné sekery a nože, pušky) a tiež produkty životnej potreby (káva, cukor, alkohol, vlnené prikrývky, bavlnené oblečenie). Jedným z problémov Indiánov bola ich rozdrobenosť do malých komunít, ktoré mali sklon sa izolovať. Často rozlišovali nie medzi Indiánmi a belochmi, ale medzi vlastnými malými spoločenstvami a zvyškom, ktorý označovali za nepriateľov. Kmeň Navajov napríklad rozlišoval vo svojom jazyku dve kategórie ľudí: „dine“ (my sami) a „ana’ i“ (nepriatelia). Do kategórie „ana’ i“ patrili belosi a ostatní Indiáni. Na podobnom striktnom postoji dlho zotrvávali aj známi Čerokíjovia.
Ďalším z problémov pre Indiánov bol ich lovecko-zberačský spôsob života, ktorý sa odlišoval od belošského poľnohospodárstva. Indiánski muži považovali poľnohospodárstvo za prácu pre ženy a ako svoje hlavné činnosti ponímali lov a boj, ktoré mali zvýšiť bohatstvo kmeňa a osobnú prestíž jednotlivca. Muži, ktorí sa odhodlali k práci na farme, ľahšie stratili kmeňové povedomie a splynuli s belošskou komunitou. Uholným kameňom belošsko-indiánskych vzťahov bolo poľnohospodárstvo. Belošská expanzia bola zameraná hlavne na získanie pôdy, išlo o poľnohospodársku kolonizáciu. Obrovské územia pôdy, ktoré počas storočia získali európski prisťahovalci v USA, boli vo svojej podstate zabratím starých kmeňových území a lovísk Indiánov.
Vláda USA sprístupňovala osadníkom nové oblasti a nútila miestne indiánske kmene, aby sa vzdali svojich území a prešli do vytvorených rezervácií. Prvá veľká etapa nútených odchodov Indiánov zo svojej pôdy spadá už do 20. rokov 19. storočia. Guvernéri štátov či teritórií usporadúvali konferencie, kde sa náčelníci rôznych kmeňov museli dohodnúť na nových kmeňových hraniciach a na postúpení území americkej vládnej moci. Napríklad v roku 1826 bol kmeň Potawatomi nútený vzdať sa rozsiahleho územia v Indiane, kmeň Miamov postúpil zas svoje územie belochom za 55 000 dolárov a ročný dôchodok v polovičnej výške. Rôzne separátne zmluvy s kmeňmi tak priniesli novým majiteľom do začiatku 30. rokov mnoho miliónov akrov pôdy ležiacej od východného pobrežia po rieku Mississippi. Často vznikli problémy z toho, že pôvodné zmluvy sa nedodržiavali - o čo sa ani tak nepričinila vláda, ale samotní pôdy chtiví osadníci, ktorí postupovali aj na územia, ktoré im nepatrili. V rokoch 1826 - 1830 príval ďalších osadníkov spôsobil, že Indiáni boli nútení postúpiť im nielen svoje pôvodné územia, ale i pridelené rezervácie.
Pohľady na "indiánsky problém"
Postavenie Indiánov a ich spory s belochmi boli zaznamenané vo viacerých postrehoch samotných Američanov i Európanov. Francúz Alexis de Tocqueville, ktorý bol na návšteve USA v 30. rokoch, pozoroval raz odsun Indiánov do rezervácií. Napísal: „Indiáni mali so sebou celé svoje rodiny vrátane zranených a chorých. V húfoch nechýbali ani práve narodené deti a starí muži, ktorí mali smrť na jazyku. Tri alebo štyri tisíce vojakov ženú túto kočovnú domorodú rasu. V závese za vojakmi prichádzajú pionieri, ktorí prenikajú lesmi, zaháňajú dravú zver, skúmajú riečne toky a pripravujú všetko potrebné pre triumfálny postup civilizácie naprieč pustatinou.“ Proces prebiehal v medziach ústavy, podporený rozhodnutiami Najvyššieho súdu USA. Mnohí belosi boli presvedčení, že Indiáni musia byť premiestnení do rezervácií, lebo už zo svojej vlastnej povahy nie sú schopní civilizačného pokroku a stali by sa príťažou modernej spoločnosti.
Americký politik Lewis Cass v eseji „Politický a praktický prístup Spojených štátov a Británie k Indiánom“ rozoberá indiánsky problém. Zamýšľa sa nad otázkou: Prečo Indiáni ani po dvestoročnom spolužití s belochmi civilizačne nepokročili? Hodnotí to ako morálny fenomén a prirovnáva Indiánov k medveďom či jeleňom, pretože tiež stále túžia žiť v ustálenom a nemennom prostredí.
Jedna z jeho myšlienok hovorí, že „… Vo vzťahoch Indiánov a belochov v Severnej Amerike tvoria osobitnú kapitolu miešanci, potomkovia belochov a Indiánok, resp. belošiek a Indiánov. Prvý prípad (beloch a Indiánka) bol typický a rozšírený hlavne v pohraničí (belošské komunity - indiánske územie), kde žilo veľa slobodných bielych mužov, napr. obchodníkov, zlatokopov, vojakov. V druhom prípade to bol zväčša výsledok zajatia belošiek Indiánmi. Ženy sa stali manželkami Indiánov a ich potomstvo zacelilo demografické straty spôsobené bojmi s nepriateľmi. Napríklad posledný veľký náčelník Komančov - Quanah Parker, bol synom náčelníka a Susan Parkerovej, unesenej dcéry bielych osadníkov. Miešanci boli pri začleňovaní sa do modernej spoločnosti 19. storočia oveľa prispôsobivejší ako čistokrvní Indiáni, mnohí z nich sa stali úspešnými farmármi či obchodníkmi.“
Belošská expanzia, ale aj rôzne expedície na území USA boli masovým procesom. Ku konfliktom bielych osadníkov, farmárov a cestovateľov s indiánskymi kmeňmi dochádzalo zriedka, nie vo veľkej miere, ako sa často traduje. Zmluva medzi USA a náčelníkmi prérijných kmeňov (zastupujúcimi 10 000 Indiánov), ktorá bola podpísaná roku 1851 v pevnosti Fort Laramie sa ukázala ako úspešná. Podľa nej umožnili Indiáni belošským kolónam bezpečný prechod na západné pobrežie a armáda mohla budovať cesty a pevnosti. V priebehu ďalších dvadsiatich rokov prešlo oblasťou viac ako štvrť milióna nových európskych prisťahovalcov a tiež Američanov z východného pobrežia. Odhaduje sa, že v ozbrojených zrážkach (nie však vždy s Indiánmi) ich tam zomrelo necelých 400.
Do kmeňového spôsobu života Indiánov zasiahla významne i železnica. Sieť tratí, budovaných v USA pred občianskou vojnou, doplnila r. 1869 transkontinentálna trať. Tá rozdelila stádo bizónov (hlavné lovné zviera Indiánov) na dve časti, pozemky okolo trate skúpili obchodné spoločnosti i jednotlivci, pri železnici vyrástli mestá.
Genocída a ničenie kultúry
Možno znie nadpis trochu absurdne, ale vychádza to z knihy, ktorú som rozčítal už dávno a dočítal asi len tak "z rýchliku". Kúpil som to kedysi v kníhkupectve Artforum na Panenskej ulici v Bratislave a roky som mal dojem, že to bola najhoršia kúpa knihy. A teraz, vidíte, mení sa pohľad na veci po rokoch… Kniha napísal vedec, ktorý sa zaoberá rádiológiou, hodnotami, kultúrou a ochranou indiánov, keďže je sám podľa informácií čiastočne i tohto pôvodu - Kurt Kaltreider, PhD. Ale práve v pasáži, ktorá ma motivovala k nadpisu sa "vnuk" pýta "deda", alebo naopak, že či vie, čo je to holokaust. A vlastne, tušíte správne, ide o to, aby sme sa dostali k téme genocídy amerických indiánov. Dňa 29.5. tomu bolo 670 rokov od stavu, ktorý nastal v terajšej Byzancii, padol Carihrad, Konštantínopol, Osmanská ríša, kultúrne i mocensky zabrala toto mesto. Vzdelanosť, knihy, učenie, obchod, sa presunul do stredomoria, Taliansko našlo svoj rozkvet, renesanciu a o pár desaťročí v túžbe nájsť bezpečné cesty, objavil moreplavec nový kontinent… teda je to k téme, dal som vsuvku. A čo začalo? V túžbe po slobode, napríklad Puritáni utekali z Európy.
Kurt Kaltreider, PhD. vo svojej knihe uvádza fakty, ktoré sa týkajú genocídy amerických indiánov. Cituje: „Len sa pozri, čo sa stále deje. Je tu viacero príbehov, ktoré svedčia o krutosti páchateľov, o črtách psychopatických, napr. Potom sú tu údaje o vraždení ľudí z rezervácií, kde to bolo hlavne u tých, ktorí si chceli udržať dôstojnosť, vlastný spôsob života. V rozmedzí rokov 1973 - 1976 došlo k viac ako 600 politickým vraždám v rezervácii Pine Ridge a v okolí. Akoby nejaký „démon“ sa zamieňal za „demo - kraciu“, démon „ľudu“ vypustený do mysle ľudu niekým… niekým, kto má moc, kto má záujmy. Kto neberie ohľady na národy, etniká, kultúru, menia sa hodnoty, jazyk mení význam slov a robí sa určitý chaos.“
Je na zamyslenie otázka, či v záujme spoločnosti, zdravia, vývoja, udržateľnosti, kultúry, nie je dobré regulovať tých, ktorí sa zjavne správajú nepriateľsky. Strany, ktoré len tak niečo povedia o druhej strane a odmietnu si s ním - v rámci hodnoty demokracie (rešpektu) minimálne sadnúť za jeden stôl a mať snahu vysvetliť si rozdiely, dať si čas na hľadanie možnosti porozumenia… o inom sa zo správ pomaly ani nedozviete… a to sú potom čo za „elity“. Na čom im záleží? Koho pieseň spievajú, koho chlieb jedia? Hm. „Človek, ktorý stratil svoje spojenie s ostatnými, je naozaj poľutovania hodné stvorenie. Neostáva mu nič iné, ako oslavovať svoje vystrašené ego, ten pocit „ja“, ktorý sa stáva zhubnou chorobou, šíriacou sa neskrotne telom spoločnosti“.
Ak sa necháme „uvariť“ v jednom kotly s inými, na nejakú beztvarú masu, bez identity, bez znalosti kultúry, tradícií, hrdosti na to, čo máme dobré a múdre, tak žiadne peniaze, kariéra či dostatok bonity na hypotéku nám nenaplnia kvalitu života, to „prázdno“.
Včerajší text bol doplnený o dnešný postreh zo sledovania TV (RTVS) (4.6.2023) a zase Silná zostava v repríze. Tak áno, nechcem to tu zahlcovať svojimi textami, tak len doplnok k téme „kritické myslenie“. Myslenie. Ono, podľa mňa, malo by to byť o tom, zistiť, ktorý výrok „spolubesedujúceho, či informácie, je tvrdenie. A ak niekto niečo tvrdí, tak si klásť otázku, či je to tak. Moderátorka chcela premostiť, že demokracia je ako dieťa, musíme ho - pre dobro štátu - nie pre spoločnosť, občanov, ktorí si tvoria štát - pestovať. Na úradnícku vládu „počúvame samé chvály“. A taktiež, iné sugestívne tvrdenia, v štýle propagandy ZSSR, o stálosti, krajšej budúcnosti.. a nikdy inak,,. O čo tu teda ide? Aké má v skutočnosti občan SR zabezpečiť si právny štát, zákonnosť? Hm? Ide o vládu peňazí, ide o zabezpečenie toku kapitálu, predvídateľného zisku, dividend? Kde v tom všetkom je teda občan, ktorý má len svoj čas a investuje ho do práce, aby si zarobil napr. na splátky, inflačný kolotoč??? Je naozaj taký rozdiel medzi tým, čo zažívali indiáni v rezerváciách a tým, čo sa deje? Ak si situácia vyžaduje starostlivo analyzovať každé tvrdenie, a tvrdení v x-tv padne za deň tisíce, ako sa pripraviť v pokoji na stav, kedy to reálne ide celé stále rýchlejšie, voľným pádom, z kopca?
tags: #proroctvo #severoamerickych #indianov